Alej jednej lásky

Už to bude rok, čo som napísala túto poviedku. Pôvodne sa zúčastnila súťaže, kde skončila v top 5, ale nakoniec z toho nič nebolo. Dlho som váhala, či ju sem dám alebo nie, až som sa nakoniec rozhodla, že vám ju sem zverejním. Je o trošku dlhšia, ale ozaj len o kúsok, ako zvyknú byť moje kapitoly, ale snáď vás to neodradí.

P.S.: ani by ste neverili, ako dlho sa zháňa jeden obyčajný obrázok :)

Je jar. Pozerám von oknom a rozmýšľam. Rozmýšľam nad tým, ako sa to mohlo stať. Čo som urobila zle? Vždy som si myslela, že mne sa to stať nemôže. Teda, aby som bola presná, že sa to nemôže stať nám. Teraz už viem, ako som sa mýlila a myslela som si, že všetko bude v poriadku a nejako sa to vyrieši. Aj sa to vyriešilo. Ale tak, ako som to ani v najhorších predstavách nečakala. 

Môj príbeh sa začal na vysokej škole, kde  som sa zoznámila s Clayom. On bol o rok starší a všetky baby po ňom išli. Veď aj bol fešák. Ja som ale nebola na také typy. On mohol mať každú, na ktorú si spomenul. Ja som nebola super krásna a preto som si ani nepomyslela, že raz by sme spolu my dvaja mohli niečo mať. Nikto to ani nepredpokladal. A predsa sme sa dali dokopy. 

Prvýkrát si ma všimol na plese. Pamätám si to ako keby sa to stalo včera. Ja som sedela pri bare a rozprávala som sa s barmanom. Neviem dobre tancovať, a preto som sa pozerala na ostatných. Zrazu sa pri bare zjavil Clay, prekvapivo sám a veľa nechýbalo a mala by som na sebe jeho drink. Všetko ale dobre dopadlo a dali sme sa do reči. Videla som na ňom, že je mierne opitý, ale to mi v tom momente nevadilo. Bola som v akomsi ošiali. Prezradil mi, že už je unavený zo všetkých tých báb, ktoré ho stále prenasledujú.

„Všade kam sa pohnem, sa na mňa niekto pozerá. Ja nie som hviezda. Chcem mať už konečne aj súkromie. Ale takto je to ťažké. Asi už starnem,“ povedal mierne s humorom. 

Bola už tma a ja som chcela ísť na vzduch. Vyšli sme teda  na balkón, kde sme sa dlho rozprávali. Zistila som, že nie je taký, za akého som ho dovtedy považovala. Bol milý, veľa sme sa smiali a ani sme nevedeli ako, ale bol čas rozlúčiť sa. Ponúkol sa, že ma odprevadí k autu. Keď mi pomáhal s obliekaním kabáta, nahol sa ku mne a pobozkal ma. Bolo to také spontánne a nečakané, že som najprv nevedela, ako mám reagovať. No keď necítil žiadny odpor, začal ma bozkávať vášnivejšie a ja som sa mu vôbec nebránila.

Nejaký čas sme sa stretávali a musím priznať, že pozornejšieho chlapa som dovtedy nepoznala. Vždy mi priniesol nejaký darček alebo kvety. Chodil vždy perfektne upravený a krásne voňal. Vtedy som tomu nepripisovala veľkú dôležitosť, veď bolo jasné, že sa mi chcel páčiť. 

Počas školy sme spolu chodievali na výlety do hôr na koňoch, keďže jeho známi mali ranč. Takto som trávila čas naraz s dvomi láskami. S Clayom a s koňmi.

Keď skončil školu, nezačal hneď pracovať, pretože jeho rodičia boli bohatí a on chcel so mnou tráviť čo najviac času. Čakával ma pred školou, brával na všelijaké výlety. Pripadala som si ako v siedmom nebi a nemohla som uveriť tomu, že je to pravda a že sa to deje práve mne. 

Raz ma vzal dokonca aj do Európy, kde mal rodinu. Strávili sme v Paríži dva krásne týždne, na ktoré nikdy nezabudnem. Bola som ten najšťastnejší človek na svete. Posledný večer ma zobral k Eiffelovke. Vôbec som netušila, čo zamýšľa. Zrazu si len predo mnou kľakol a keď sa spýtal: „vezmeš si ma?“, nebola som schopná slova. Len som ho objala a ani neviem prečo, ale rozplakala som sa. On ma držal v náručí a až keď mi pripomenul, že som ešte neodpovedala, usmiala som sa naňho a povedala som mu: „áno, vezmem, čo iné si čakal?“.

Našťastie už bola tma, pretože Clay sa rozhodol, že sa to musia dozvedieť všetci naokolo, tak na plné hrdlo zakričal: „súhlasila, ona súhlasila.“ Ja som sa na ňom len smiala.

Po návrate domov do Kanady sme začali chystať svadbu. Vždy som sa chcela vydávať v zime, ale Clay už nechcel čakať. Vzali sme sa hneď ako som skončila školu aj ja. Nebola to veľká svadba, len najbližšia rodina a priatelia. Svadobná cesta bola, ako inak, dokonalá. Celý mesiac v Karibiku nám náramne prospel a mohli sme si oddýchnuť od všetkého toho zhonu okolo chystania svadby. Nevedeli sme sa jeden druhého nabažiť. Zamilovanejších novomanželov by ste vtedy márne hľadali. Prechádzky večer po pláži a raňajky do postele nesmeli chýbať. Až mi neraz prišlo ľúto, že všetko robil vlastne on pre mňa a ja som sa ním nechala len rozmaznávať. 

Po návrate domov sme si obaja našli až prekvapivo rýchlo prácu. Dnes už viem, že to bolo vďaka jeho rodičom a ich kontaktom. Ja som pracovala ako záhradná architektka a Clay zasa navrhoval domy. Obaja sme zarábali dosť peňazí na to, aby sme si mohli postaviť vlastný dom. Vždy som túžila po aleji stromov vedúcej až k domu. Tento sen sa mi splnil. A mám k tomu aj prídavok v podobe milovanej osoby. Ale musím vám povedať, že to nie je Clay.

Naše manželstvo bolo ukážkové. Asi ako všetky zo začiatku. Postupom času som si ale všimla, že sa od seba pomaly vzďaľujeme. Pripisovala som to práci a vyťaženosti. Ani mi neprišlo na myseľ, že by Clay mohol mať niekoho iného. Nič tomu nenasvedčovalo a keď som sa ho na to opýtala, vždy ma ubezpečil, že by ma nevymenil za žiadnu inú a ja som nemala žiadny dôvod mu neveriť. Teraz už viem, aká som bola vtedy naivná. Ale láska je slepá a niekedy prehliadame to, čo si nechceme pripustiť, že by mohla byť aj pravda.

Obaja sme svoju prácu robili ako sme najlepšie vedeli a niekedy sa stalo, že sme sa celý deň ani nevideli. Ale potom v noci sme si to vynahradili. Snažili sme sa aj o dieťa, ale za celý čas, čo sme boli manželia, sa nám to nepodarilo. Vedela som, že by z Claya bol vynikajúci otec. Jeho staršia sestra už mala dve malé deti a keď sme k nim prišli na návštevu, vždy to s nimi vedel. 

Asi po roku a pol, čo sme boli manželmi, dostal Clay ponuku pracovať pre firmu, ktorá mala sídlo v Toronte. Mal tam odísť na tri mesiace. Ja som bola najprv proti, ale viete ako to je. Keď niekoho milujete, urobili by ste preňho všetko na svete, takže som s tým nakoniec súhlasila. Volal mi skoro každý deň. Bolo to také čudné nebyť s ním, nedotýkať sa ho. Nebola som na to zvyknutá. Dovtedy sme boli prakticky stále spolu. Prvý mesiac nám rýchlo ubehol, potom aj druhý a ja som sa tešila, že ho onedlho uvidím. 

Raz večer som sa dlhšie zdržala v meste, tak som sa musela ponáhľať domov, pretože mi mal volať. Ale nevolal. Čakala som na telefón dlho do noci, až som sa dočkala. O pol dvanástej mi zavolal a oznámil mi, že nepríde o týždeň, ale až o tri. Povedal mi to len tak, ako keby to nebolo nič vážne. Vysvetľoval mi, že tam musí ostať dlhšie, pretože projekt sa natiahol a nestíhajú to dokončiť. Neviem prečo, ale mala som z toho čudný pocit. Chcela som tam za ním ísť a prekvapiť ho, ale to by som potom vyzerala ako žiarlivá manželka, ktorá nedá svojmu manželovi dýchať, tak som radšej ostala doma a robila si svoju prácu. 

Nakoniec po tých troch týždňoch prišiel domov a priniesol mi niekoľko darčekov. Asi to chcel nejako odčiniť, ale vôbec som nečakala, že by mi mohol niečo také priniesť. Veď náhrdelník s diamantmi nie je lacná záležitosť. Ale šperkmi si každý chlap získa srdce ženy. Teda aspoň väčšina.

Po nejakom čase sa náš život vrátil do starých koľají. Ale niečo sa predsa len zmenilo. Clay ma brával do reštaurácií, divadla, na operu, sem-tam sme si zašli aj do kina. To uňho nebolo zvykom. Bol to obrat o 180 stupňov. Doteraz to bola príroda a teraz toto. Najviac som ale zostala šokovaná, keď ma zobral na nákupy. To som už vôbec nechápala. Veď on nakupovanie so mnou neznášal. Vždy stepoval pred obchodmi a čakal ma. Nevedela som si to vysvetliť. Vysvetlenie však prišlo o niečo neskôr. 

Všimla som si, že Clay ostával niekedy v práci dlhšie ako by mal a domov chodieval unavený, takže z milovania nebolo často krát nič. Naše manželstvo dospelo do štádia, kde jeden upodozrieva toho druhého z niečoho, čo ten druhý nechce dosvedčiť. Bola som si však istá, že Clay musí niekoho mať, no nemala som žiadne dôkazy. Nikdy som sa s neverou nestretla, počula som o nej len z rozprávania iných. Kamarátky mi radili, aby som si dávala pozor na to, ako vonia keď príde z práce a tak podobne. Ale nič podozrivé som nezistila. 

Chcela som nejako obnoviť a oživiť naše manželstvo, tak som raz večer pripravila skvelú večeru, ozdobila stôl a čakala na Claya, kým príde domov. Keď som počula, že už je doma, išla som ho privítať, ale zastavila som sa, keď som začula aj hlas niekoho iného. Clay mi ho predstavil ako svojho kolegu. A nielen to. Ostala som ako omráčená, keď mi Clay povedal, že odkedy spoznal Matta, postupne k nemu začal niečo cítiť a postupom času sa doňho aj zamiloval. Nemohla som tomu uveriť. Bola som vydatá za chlapa, z ktorého sa len tak, z ničoho nič vykľul gay? Hanbila som sa pred ľuďmi a cítila som sa podvedená. Nemám výbušnú povahu, takže som to zobrala celkom pokojne. Nemalo zmysel sa ani rozčuľovať, nič by som tým aj tak nevyriešila. Ale nemohla som tomu uveriť. Veď sme sa milovali. Čo sa zmenilo? Môžem povedať, že z mojej strany nič. Nechápala som to. Keby ma podvádzal s inou ženou, ako to býva väčšinou, pochopila by som to. A možno by som na to prišla aj skôr. Ale takto? Rozum mi zostával stáť. 

Rozviedli sme sa celkom rýchlo. Znova vďaka jeho rodičom, ktorí Claya síce nevydedili, ale cítila som, že sa k nemu odvtedy správajú inak. Po rozvode sa Clay odsťahoval a ja som zostala v našom vysnívanom spoločnom dome. Odsťahovala by som sa v tom prípade, ak  by sa niečo medzi nimi dvoma odohrávalo aj v ňom. Ale bola som ušetrená byť toho svedkom. 

Znovu je jar. Pozerám von oknom na rozkvitnutú alej a rozmýšľam, čo všetko sa už stihlo stať od nášho rozvodu. Niečo, čo sa vtedy zdalo byť koncom, bolo zároveň ešte len začiatkom niečo väčšieho, krajšieho.

Keď som odrazu osamela, najprv som nevedela ako ďalej. Nebola som na taký život zvyknutá, ale len ťažko som sa prispôsobovala. No po čase som sa zo všetkého dostala, ani sama neviem ako, čas je nakoniec vždy najlepší lekár, a teraz som dokonca Clayovi vďačná za to, že som vďaka nemu spoznala takého úžasného človeka, akým je Henry. 

Clay Henrymu navrhoval dom a raz ho k nám aj priviedol na návštevu. Slovo dalo slovo, jedno stretnutie prinieslo ďalšie, až som viac nebola sama. Neľutujem však roky, ktoré som strávila s Clayom. Teraz sú z nás dobrí priatelia a dokonca je aj môj osobný poradca, čo sa módy týka.

A Henry? Henry je skvelý manžel a som s ním neskutočne šťastná. 

Otáčam sa od okna a prejdem k pohovke. Posadím sa vedľa Henryho, on ma pobozká a pohladí po vypuklom brušku. Obaja sa už veľmi tešíme na naše prvé dieťa, ktoré je na ceste. Nevieme sa dočkať, kedy sa narodí.

Vraví sa, že manželstvo je pokus a každý pokus má svoju cenu. Tou cenou v mojom prípade bolo pár rokov strávených s nesprávnym človekom. Ale ako som už vravela, neľutujem ich. Život ide ďalej a ja som šťastná, že ho môžem prežiť s takým skvelým človekom, akým je Henry.