Okamih

Minulú noc som nemohla spať, tak som si zobrala do postele noťas a písala som. Ani neviem ako, ale za hodinu som to mala celé napísané. Skončila som o druhej ráno. Vtedy sa mi ale najlepšie píše, teda v noci, pretože všade je ticho, kľud, nikto ma nevyrušuje. Skrátka, mám pokoj a môžem sa sústrediť na to, čo píšem. Tak vám teraz ponúkam jednu jednorázovku. Som zvedavá na vaše názory, či sa páči alebo nie. Tak si poprosím komentáre :-)

P.S.: čo hovoríte na nový design?



Ulice v meste boli prázdne. Všade bolo ticho. Počul som len vietor a zavýjanie pouličných psov. Niežeby som sa bál, ale nočný park mi nepripadal ako dobré miesto na prechádzku. Cez deň možno, ale o jednej ráno asi ťažko. Možno by som tam stretol pár podivných indivíduí, ktoré začínajú „žiť“ až po zotmení. Sú to takí noční zúfalci. Cez deň ich moc nevidno. Sú ukrytí vo svojich špinavých skrýšach, čakajúc, kým opäť nadíde noc.
Rozhodol som sa, že domov pôjdem cez mesto, kde mi budú pod nohy svietiť pouličné lampy. Svetlo je síce slabé, pretože lampy nemá kto čistiť. Okolo svetla poletujú nočné motýle. Sem tam sa nejaký lietajúci hmyz dostane aj dovnútra, ale dlho neprežije. Preto sú lampy plné malých hmyzích mŕtvoliek. Odporné.
Pokračujem ďalej. Mrazivý vietor mi fúka do tváre. Zrazu začujem za sebou niečie kroky. Obzriem sa. Nikoho ale nevidím. Už aby som bol doma, pri tebe. Chýbaš mi. Hoci som ťa nevidel len dva dni, je až zarážajúce, ako pomaly ten čas plynul. Ale už mi veľa nechýba. Pár ulíc a budeme opäť spolu.
Zvuk krokov sa približuje. Zrýchlim. Za najbližším rohom začnem utekať. Ale nie som až taký rýchly, aby som ušiel pred tým, čo ma sleduje. Neviem, kto by to mohol byť. Nevyzerám bohato, aby ma chcel niekto okradnúť. Začínam mať strach. Možno to bude niekto z parku. Asi potrebuje peniaze, a tak sa odhodlá na zúfalý čin. Zúfalí ľudia robia zúfalé činy. Počujem, ako ma dobieha. Možno budem mať šťastie a premôžem ho. No keď sa v poslednom okamihu obzriem, zistím, že nádej pomaly zhasína. Za mnou uteká veľký chlap, až sa zdá byť čudné, že pri jeho veľkosti je taký rýchly. Cítim, ako ma chytá za kabát a obaja padáme na zem. Snažím sa ujsť, no márne. Zlodej, alebo kto je to, ma udiera do tváre, hlavy, brucha, cítim kopance. Keď vidí, že sa už nedokážem brániť, prestane a rýchlo mi začne prehľadávať vrecká. Vôbec už nevnímam, čo sa deje okolo mňa. Myslím na ten mŕtvy hmyz v lampách. Skončím tak aj ja? Sám, nepovšimnutý, mŕtvy? Možno ma tu ráno nájdu. Zamrznutého, okradnutého, ležiaceho na studenej zemi. Čím som si to zaslúžil? Nikomu som neubližoval, žil som normálnym životom mladého človeka, ktorý má ešte všetko pred sebou. Nechcel som takto skončiť. Cítim, že pomaly strácam vedomie. Posledná myšlienka je na teba, Isabelle. Moja krásna a milovaná Isabelle.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

„Doktor nám povedal, že keď ti budeme niečo hovoriť, možno nás budeš počuť a poznať nás a čoskoro sa prebudíš. S otcom sem za tebou chodíme stále a ty stále nič. Isabelle sem už tak často nechodí. Nedokáže sa na teba pozerať. Hoci teraz vyzeráš omnoho lepšie ako keď ťa priviezli. To sme nemohli uveriť, že si to ty. Celý dobitý a samá modrina. Pustíme ti hudbu? Máme so sebou Bacha. Tvoje obľúbené skladby.“
Počul som, ako na mňa niekto hovorí, ale nevedel som ten hlas identifikovať. Potom som počul, ako začala hrať hudba. Bolo to také skľučujúce, počuť a vnímať, ale nedokázať odpovedať, ani sa pohnúť. Je to ako byť uzavretý v nejakej schránke a nemať možnosť vyjadriť sa, dať o sebe vedieť.
Zrazu som počul druhý hlas. Tentoraz mužský, ako povedal, že je už čas ísť a že ma prídu opäť pozrieť zajtra.
Do šľaka, ako som im chcel povedať, že ich počujem, hoci som nevedel, kto je to. Snažil som sa aspoň otvoriť viečka, no bolo to ako pohnúť skalou jedným prstom. Namáhavé a vyčerpávajúce. No dal som do toho všetko. Po chvíli sa mi to nakoniec podarilo. Oslepilo ma svetlo. Ako dlho som tu takto ležal? Dni? Týždne? Mesiace? Nemal som ani tušenia. Snažil som sa porozhliadnuť po miestnosti. No všetko sa mi zhluklo do veľkej svetlej škvrny. Rozoznal som len tmavé siluety. Všetko sa potom zbehlo tak rýchlo. Počul som výkrik, kričanie na sestričky a doktorov. Pomaly som si už začínal zvykať na to svetlo. Postupne sa mi všetko vyostrilo a v izbe som videl veľa ľudí. Veľa neznámych ľudí. Nikoho som nepoznal. Aspoň som si nikoho z nich nepamätal, že by som ich niekedy videl.
„Henry, zlatko, konečne si sa prebral. Už sme si mysleli, že sa toho nedožijeme. Ani nevieš, akú radosť si nám spravil.“ Žena sa ku mne s nadšením naklonila a silno ma objala.
„Kto ste?“ spýtal som sa zmätene. „Čo sa stalo?“
„Henry, to som ja, tvoja mama a toto je tvoj otec,“ ukázala na muža vedľa nej. „Nepamätáš si nás?“
„Prepáčte, ale nikdy som vás nevidel. Nikoho z vás,“ povedal som a keď som sa pozrel na svoju „matku“, uvidel som v jej očiach slzy.
„Nebojte sa pani Boydová, môže sa jednať o krátkodobú stratu pamäti. To sa pri takých poraneniach hlavy stáva. Za nejaký čas sa mu pamäť určite vráti,“ povedal doktor.
Nejaký čas ešte pri mne všetci ostali, potom sa začali pomaly vytrácať. Ostali len moji „rodičia“.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Nemohol som zaspať. Ležal som vedľa ženy, ktorá mala byť mojou ženou. Videl som svadobné fotografie, obrúčky. Skrátka všetko, čo patrí k životu manželov. Ale vôbec som sa na nič nepamätal. Bol to hrozný pocit. Pocit bezmocnosti a beznádeje. Už som bol zúfalý. Netušil som, ako dlho to ešte potrvá, kým si spomeniem. Už som ani nedúfal. Vstal som z postele a išiel som do kúpeľne. Nad umývadlom máme veľké zrkadlo. Pozrel som sa doň.
„Vieš kto si? Aká je tvoja minulosť? Čo všetko si v živote zažil?“ spýtal som sa odrazu v zrkadle a čakal som, že mi odpovie. Aké smiešne. Zdravý človek si neváži čo má, dokým to nestratí. Jediný okamih vám zmení celý život. A najhoršie na tom je, ak ten okamih vôbec neočakávate. Ja som síce zdravý, ale som muž bez minulosti. Ako keby som stratil svoju tvár. Nevedel som, kedy sa to všetko skončí, no nechcel som to ukončiť tak, aby to iným spôsobilo ďalšiu bolesť. Stačí, že tú bolesť prežívam ja. Veď niekedy sa to skončiť musí a snáď sa toho v zdraví dožijem.