Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Z čista jasna sa u mňa prejavili pisateľské sklony a vznikol z toho príbeh, ktorého kapitoly sem budem postupne pridávať. Ako často, to netuším, lebo zatiaľ mám napísané len tri kapitoly, tak budete musieť byť veľmi, ale veľmi trpezliví :-) Neprezradím vám viac, len to, že Miriela mi s úpravou trocha pomohla. Ja som nikdy nebola na slohy, tak to berte s rezervou.






Nepoznáš dňa ani hodiny... kedy ti život podrazí nohy či podá pomocnú ruku... kedy ťa prevalcuje očakávané či poteší neočakávané... kedy ťa zasiahne láska či premôže smrť.



1. kapitola:

„Eireen, zlatko, poď dolu, obed je už hotový,“ zakričala na ňu mama z kuchyne.
Už dávno cítila, že sa niečo dobré varí, ale nemala chuť sa práve dnes s niekým rozprávať. Dnes, zajtra, včera... vlastne už vôbec nemala chuť sa ešte niekedy s niekým rozprávať. Až na jednu osobu, ale s tou už sa rozprávať nemohla.
Sedela vo výklenku vo svojej izbe a pozerala von oknom, rovnako ako to robila už pol roka. Jej pohľad bol však väčšinou len prázdnym odleskom niekdajšieho života v jej tmavomodrých očiach a bezcieľne blúdil po okolí. Skôr sedela a premýšľala...
Premýšľala o nespravodlivosti života, ktorý najprv dáva, a potom vezme, o tom, či jestvuje osud a o tom, či ozaj pre človeka jestvuje len tá jedna pravá láska, jediná spriaznená duša.
No dnes sa po prvýkrát aj naozaj pozrela von oknom. Uvedomila si, že si vlastne nikdy predtým poriadne nevšimla, aký pekný má výhľad.
Videla priamo na Skalnaté vrchy, ktoré sa zdali byť tak blízko, a predsa boli dosť ďaleko na to, aby ich za svoj doterajší život nikdy nenavštívila. Ani s rodičmi keď bola malá, ani s Nicholasom.
„Ach, Nicholas,“ povzdychla si, „prečo si odišiel tak náhle a bez rozlúčky?“
Prečo? Prečo?? Prečo??? Tá jediná otázka rezonovala v jej hlave po celý ten čas.
Dnes to bolo práve pol roka od tej osudnej udalosti. No ešte vždy si všetko pamätala až s desivo detailnou presnosťou.
Mala vtedy devätnáste narodeniny. Mama upiekla poschodovú tortu, otec jej podaroval nový fotoaparát. Kamarátky naplánovali veľkú oslavu na ďalší večer.
Nicholas jej zavolal behom dňa, zablahoželal jej a povedal, že má pre ňu prekvapenie. Vôbec netušila o čo by mohlo ísť, snažila sa vyzvedať, no on bol neoblomný. Povedal jej len, že sa pre ňu zastaví na motorke cestou z práce.
Ona sa teda nachystala, obliekla si šaty, o ktorých vedela, že ich má na nej najradšej a netrpezlivo ho čakala.
Keď meškal pol hodinu, myslela si, že sa zdržal v práci alebo sa zasekol v zápche, čo bývalo v ich meste bežné. Ale keď zazvonil telefón v kuchyni, vedela, že sa niečo stalo. Modlila sa len, aby sa nesplnili jej najhoršie obavy.
Hovor prevzala jej mama, zatiaľ čo Eireen ju netrpezlivo pozorovala z jedálne. Ako pochopila z jej slov, volali z polície. Keď uvidela, ako sa tvári, prišlo jej zle a do očí sa jej začali tisnúť slzy. No kým vlastne nič nevedela, stále mala nádej, že všetko bude v poriadku.
Mama však po chvíli zložila, ihneď k nej pribehla a objala ju. No Eireen sa jej vytrhla a dožadovala sa vysvetlenia, nech malo byť akékoľvek. Mama jej teda povedala všetko, čo sa dozvedela od policajta.
„Nicholas mal nehodu, dcérka. Nejaký opitý šofér mu nedal prednosť a v plnej rýchlosti doňho zboku vrazil. Jemu sa samozrejme okrem pár škrabancov nič nestalo, ale Nicholasa...“ hovorila jej mama a hlas sa jej zadŕhal, „Nicholasa odviezli do nemocnice na operáciu. Nevedeli mi však povedať, v akom je stave.“ Dokončila mama a pri pohľade na utrpenie svojej jedinej dcéry sa jej tiež tisli slzy do očí.
Snažila sa však ostať silná, kvôli nej, Eireen, ktorá sa po vypočutí si toho, čo sa stalo, zúfalo rozplakala a nedokázala prestať. Mala o Nicholasa taký veľký strach. Gillian ju teda silno objala, nevedela, čo viac by mohla urobiť a zakričala na Paula, svojho manžela, dúfajúc, že ju začuje až do obývačky. Pribehol takmer okamžite, akoby z manželkinho hlasu vytušil, že sa deje niečo vážne a keď sa dozvedel, o čo presne ide, neváhal a obe ich vyzval, aby sa rýchlo ponáhľali k autu. Vyrazili teda, Eireen stále v matkinom objatí.
Cesta bola dlhá, pretože nemocnica bola vo väčšom meste Airdrie. Eireen v nej bola len raz, keď mala 6 rokov a zlomila si nohu pri páde zo stromu. Odvtedy nemala rada nemocnice. Všetko tak mŕtvolne biele a ten pach dezinfekcie. Vždy ju striaslo už len pri tom pomyslení.
Počas cesty boli všetci ticho, každý ponorený do vlastných myšlienok. Gillian si nevedela predstaviť, ako to bude Eireen prežívať ak by sa stalo to najhoršie a netušila, ako by jej to mohla uľahčiť.
Keď napokon zastavili pred nemocnicou, Eireen okamžite vybehla z auta a ponáhľala sa dnu, aj keď ju vlastné nohy ledva držali. Rodičia sa držali hneď za ňou. Slabým hlasom sa na informáciách spýtala na Nicholasa Glandevilla. Odpoveď ju nepotešila. Vraj je stále na operačnej sále, kázali im počkať. Dlhá operácia znamenala vážne zranenia. Z posledných síl sa dovliekla do čakárne a zviezla sa na stoličku. Jej rodičia sa zatiaľ usilovali zistiť niečo viac. Poobzerala sa okolo seba a uvedomila si, že Nicholasovi rodičia tu ešte neboli. Rozmýšľala, či by im mala zavolať, no vzápätí túto myšlienku zavrhla. Alyssa s Philom si vždy dávali načas, keď išlo o niečo také bezvýznamné ako bol ich syn. Pohrdlivo si odfrkla a znovu sa ponorila do svojho vnútorného sveta, momentálne plného tých najdesivejších predstáv. Ani si nevšimla, kedy si k nej prisadli jej rodičia. Zaregistrovala len, že ju mama chytila za ruku a otec objal okolo pliec.
Po snáď najdlhších dvadsiatich minútach jej života plných číreho utrpenia, vyšiel zo sály lekár.
„Vy ste príbuzní pána Glandevilla?“ spýtal sa.
Eireen bez váhania prikývla. Prehltla hrču, čo mala v krku a odpovedala mu:
„Ja som jeho priateľka, Eireen McCalvinová.“
Lekár sa len smutne pousmial a znovu prehovoril:
„Slečna McCalvinová, je mojou povinnosťou, povinnosťou lekára, robiť všetko pre to, aby som zachraňoval životy...“