Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Táto kapitola je dosť zaujímava. Teda aspoň podľa mňa. Je tu niečo, čo som videla na vlastné oči a dala som sem aj video, nie je moje, ale niekoho, kto tam tiež bol (nie je to bohvieaká kvalita, ale aspoň budete mať predstavu, ako to tam vyzeralo).
A túto kapitolu by som chcela venovať jednému chalanovi, ktorý si to právom zaslúži. Určite sa tu spoznáš, tak snáď sa ti to bude páčiť :-)



11. kapitola

Piatok, 4. júla, začal Stampede.
Eireen s Rebecou vyrazili ráno z domu, presne ako sa dohodli. Vystúpili z vlaku až pri knižnici a ako Rebeca predpokladala, už tam bolo dosť ľudí na to, aby si nemali kam sadnúť. Všetky miesta na malých tribúnach popri ceste už boli obsadené a podaktorí si priniesli vlastné rozkladacie stoličky. Onedlho už bola križovatka zaplnená domácimi, ale aj turistami, ktorí možno ešte nič podobné nezažili.
Eireen si myslela, že to bude nejaký obyčajný malý sprievod a nie poriadny dvojhodinový, počas ktorého uvidí veci, o ktorých sa jej ani nesnívalo. Zo začiatku išli Škóti v kiltoch rôznych farieb, mažoretky, muzikanti, neskôr národnostné menšiny, ktoré žijú v Calgary. Eireen najviac vyrazil dych chlap, ktorý sedel na býkovi a ten ho na slovo poslúchal. Nechcela si predstaviť, čo by sa stalo, keby sa splašil z tej hlasnej hudby, čo sprevádzala celý sprievod.
Ale nič také sa nestalo, a tak si ďalej mohla vychutnávať pohľad na nespočetné množstvo koní, na ktorých sedeli kovboji alebo Indiáni. Tých videla naživo po prvýkrát a pripadali jej všetci rovnakí. Tmavá pokožka, dlhé čierne vlasy, strapce na rukách. Podaktorí boli ale oblečení tak, ako to vídala vo filmoch. Na sebe nemali skoro nič, perá vo vlasoch a svoje kone mali pomaľované rôznymi farbami, otlačenými rukami a znakmi.
„Nevieš, z akých sú kmeňov? Z nápisov čo držali, sa mi to nepodarilo zistiť,“ spýtala sa Eireen Rebecy.
„Už som tu síce štvrtýkrát, ale vôbec netuším. Ale ak ťa to veľmi zaujíma, mám jedného spolužiaka, ktorý má známeho a ten má tuším niečo so Stampedom spoločné. Neviem presne, čo robí, ale spýtam sa,“ usmiala sa na Eireen a tá len spokojne prikývla.
Ďalej pozorne sledovala rôzne koče, povozy, keď tu zrazu z diaľky započula krik a tleskot. Postupne sa to približovalo k nim až nakoniec zistila, čo to spôsobilo. Ku koncu celého sprievodu pochodovali vojaci a námorníci, takže všetci Kanaďania sa postavili a tlieskali. Vtedy sa dalo zistiť, ktorí sú domáci a ktorí turisti. Najväčší potlesk zožal asi tank, ktorý sa presne v strede križovatky otočil a hlaveň mal namierenú rovno na miesto, kde stáli Rebeca a Eireen. Obe sa na seba začudovane pozreli a rozosmiali sa. Keď vojaci odpochodovali, sprievod sa blížil ku koncu.
Eireen započula ako niekto kričí na Rebecu. Tá sa otočila tým smerom a vyčarila na tvári úsmev.
„Josh, ahoj, teba som tu teda nečakala,“ začala Rebeca.
„Ahoj, no vidíš, som tu. Rád ťa vidím. Čo máš nové?“ spýtal sa jej Josh.
„Och, prepáč. Chcem ti niekoho predstaviť. Eireen, toto je Josh, spolužiak. Josh, toto je Eireen. Nedávno sa vedľa nás nasťahovali.“ Predstavila ich Rebeca.
„Josh ti zoženie všetko, čo budeš potrebovať. Od počítačov cez súčiastky do auta, rôzne outdoorové vybavenie a čo je najlepšie, keby si ešte chodila do školy, tak aj poznámky a úlohy. Radosť mať ho za spolužiaka a za kamoša,“ dokončila vetu Rebeca.
„Nemusela si ma až tak vychváliť, ale asi to bude pravda. Josh, teší ma,“ usmial sa na Eireen.
„Eireen,“ opätovala mu úsmev a podala mu ruku.
Na to, že je o rok mladší, vôbec na to nevyzerá. Tipovala by som mu viac ako 20 rokov a nie menej, zhodnotila Eireen.
„Prvýkrát na Stampede?“ spýtal sa Josh.
„Áno, ale bolo to veľmi pekné,“ odpovedala Eireen.
„To ešte nič nebolo. Počkaj až uvidíš tie súťaže. To bude adrenalín. Mám dva lístky na budúci týždeň na rodeo. Nemám ich teraz komu dať, tak ak chcete, môžu byť vaše. Dúfam, že máš rada kone.“
„Samozrejme, kone milujem, ale rodeo sa mi zdá nebezpečné.“
„Rodeo na býkoch je nebezpečnejšie. Takže dohodnuté. Rebeca, zajtra ti tie lístky prinesiem a teraz sa s tebou potrebujem pozhovárať. Pôjdeme do parku?“ spýtal sa Josh.
„Môžeme, myslím, že Eireen ešte v parku nebola,“ súhlasila Rebeca a vydali sa k Bow River. Nebolo to ďaleko od centra, len pár ulíc.
Našli si miesto, kde nebolo veľa ľudí, ktorí by ich rušili.
„Tak, o čo ide? Možno ti poradíme obidve.“
„Ide o mňa a o Alex,“ začal Josh. „Celý týždeň som len s ňou a jediný deň, kedy môžem byť s kamošmi, je piatok. Ona to nevie pochopiť a ja mám potom výčitky, keď ju vidím, ako sa kvôli mne trápi. Ľúbim ju, aj ona mňa, ale nemôžem byť s ňou stále. Niektorí kamoši sa so mnou už nebavia, lebo keď som s nimi, mám zlú náladu a potom sa to prenesie aj na nich a z večera nemáme nič. Čo mám robiť, aby som všetkých nestratil a hlavne nie Alex?“ so zúfalstvom v očiach sa pozrel na Rebecu a potom aj na Eireen.
„Počkaj chvíľu, musím všetko spracovať, lebo toľko informácií je na mňa veľa. No podľa mňa by si sa s ňou mal porozprávať a vysvetliť jej, že ti na nej záleží, ale máš ešte aj kamarátov, ktorí ťa tiež potrebujú. Čo povieš, Eireen?“ pozrela sa na kamarátku a naznačila jej, aby niečo povedala aj ona.
„Lenže ja už som jej to vysvetlil a ona ako keby ma nepočúvala. Neviem, či to má ešte zmysel,“ dodal Josh.
„Ja neviem, čo by som robila na tvojom mieste. S Nicholasom som také problémy nemala.“ Pri pomyslení na Nicholasa jej vyschlo v krku, ale pokračovala. „Ak to zašlo do takéhoto štádia, že sa od teba nevie odpútať, chce byť stále len s tebou, predstav si, aké by to bolo, keby ste boli manželia. Lenže ak ty o vás dvoch pochybuješ už teraz a aj napriek šťastným momentom, ktoré ste spolu zažili, si nevieš predstaviť váš život do budúcna, tak to je už vážny problém. Vraví sa, že ak niekoho ľúbiš, daj mu slobodu. Ale podľa toho, čo si vravel, tak ona ti veľa slobody asi nedopraje. Nepoznám vás, tak odo mňa je to asi všetko.“ Dokončila Eireen a snažila sa o úsmev.
„Ďakujem za rady. Snáď sa to dá nejako do poriadku. Ešte šťastie, že som ťa tu Rebeca stretol. Rád som ťa spoznal, Eireen.“ Stihol ešte dopovedať, keď v tom mu zazvonil mobil. Pozrel, kto mu volá.
„Alex,“ s povzdychom povedal a prijal hovor.
„Už ma zháňa. Musím sa rozlúčiť. Ešte raz, tešilo ma. Zajtra ti prinesiem tie lístky. Tak ahojte.“ Rozlúčil sa a už ho nebolo.
Eireen prekvapene pozrela na Rebecu. „Ako dlho sú spolu?“
„Niečo okolo roka. Prečo?“
„Len tak, zaujímalo ma to a nestihla som sa ho na to spýtať,“ odpovedala Eireen.
Neskôr večer, keď už ležala v posteli, zaspávala so spomienkou na Nicholasa. Mali sa veľmi radi a nikdy neriešili žiadnu krízu, ktorá by ohrozila ich vzťah. Až do jeho smrti bolo všetko v poriadku.
„Ach, Nicholas, tak veľmi mi chýbaš,“ zašepkala a po tvári jej začali tiecť slzy.