My second life in Canada (report 9)

V prvom rade sa chcem ospravedlniť za nepridávanie reportov. Posledné dni som toho mala dosť veľa, takže som na nič nemala poriadne čas. Takže kde začať, aby som vám všetko zreferovala? Hmmm, asi na začiatku :-)

Takže, naposledy som si bola kupovať veci na Katarínsku zábavu. Tá bola v sobotu, 6. 11. Večer o pol 7 pre mňa prišli kamaráti autom a vyrazili sme na miesto konania spomínanej zábavy. Bolo to neďaleko miesta, kde som pred dvoma rokmi bývala, takže som to tam poznala. Na večeru bolo množstvo slovenských a českých jedál formou švédskych stolov. Za to sme si zaplatili. A zaplatili sme si aj za pitie, ale to osobitne. Naša tlupa mala len jednu fľašu vína, takže keď začali po večeri hrať, pomaly sme vyšli von do áut, kde sme mali „tajné“ zásoby kvalitnej vodky :-)

A keď sme sa vrátili dnu, hrali Senzus, takže to sme sa už nadobro odobrali odtiaľ preč do jedného z miestnych klubov. Vlastne to bol taký microclub. Prišli sme tam skôr, asi hodinu po začatí diskotéky, takže tam bolo ešte málo ľudí. Ale postupne sa to tam začalo zapĺňať, až napokon sa tam nedalo poriadne tancovať. Pri vstupe každého označkovali razítkom s menom klubu. Ešte tri dni po tom som si to z ruky nemohla zmyť. Ale poviem vám, oni tu tú prístupnosť berú sakra vážne. Ak nemáte 18 alebo niekde až 19, nemáte v kluboch čo robiť. Ešteže všade so sebou nosím pas, keby niečo. A bolo tam super. Už som síce dlho nebola na žiadnej diskotéke, ale toto sa mi páčilo. Bola som so svojimi kanadskými kamarátmi, ale niektorí hovorili aj po slovensky. Diskotéka trvala až do 2 rána, ale my sme odtiaľ odišli už o 1, lebo sa tam už nedalo ani hýbať. Pred vstupom dnu čakalo ešte dosť veľa ľudí, aby mohli ísť dnu. Presne ako to vídavame v tých amerických filmoch. Dlhá šóra a tam ešte jeden alebo dvaja vyhadzovači. Zvláštne je, že na druhý deň som nebola vôbec unavená, a to som stála takmer celý večer na nohách a ešte na vysokých opätkoch, ktoré ja veľmi často nenosím.

Len dve veci vám ešte o tom poviem. Cítila som sa tam fajn, lebo som bola medzi rovesníkmi a nie medzi 14 ročnými, ako to je u nás v Trnave v Relaxe. A druhá vec. Všimla som si, že Kanaďania nie sú takí ochotní kupovať babám nápoje, ak ich nepoznajú. Možno je to tým, že tu alkohol stojí dosť veľa. Veď za jedno pivo a vodku s malinovým džúsom kamarát zaplatil 11 dolárov. Takže každý si dobre rozmyslí, komu a čo bude kupovať. Ale to je len môj názor, možno je to inak. Ešteže naši Slováci sa nezdráhali.

Nadchádzajúci týždeň som mala pracovný. Konečne som začala pracovať normálne, síce len na part-time, ale aspoň niečo. Nie je to ťažké, ale to vstávanie ma raz zabije. Musím vstávať už o 5, aby som sa na 7 dostala vlakom a busom alebo niekedy pešo, do roboty. A to neviem dokedy budem vládať. Ale stále si hľadám niečo bližšie a hlavne na full-time. Tak držte palce, nech sa niečo podarí.

Ďalšiu sobotu, t.j. 13. 11. som bola, čuduj sa svete, na slovenskej omši. Tá tu býva niekoľkokrát do roka, tak som využila možnosť a išla som. Veď som nebola v kostole už od Veľkej Noci. Kamarátka ma vyzdvihla doma na aute a o chvíľu sme tam boli. Prišli sme tam ako prví, pretože ona hrá na organe, tak si musela všetko nachystať. A poviem vám, bol to zážitok. Určite to bolo lepšie ako omša u nás. Bolo tam aj dosť ľudí, možno okolo 50 a celá omša sa odohrávala v takom rodinnom duchu, čo sa mi páčilo. Každý tam vlastne každého poznal. Teda aspoň tí, ktorí tam chodia pravidelne. Ja som tam bola prvýkrát, takže som tam nepoznala nikoho. Okrem tej jednej kamarátky.

Po omši sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti, kde nás čakalo pohostenie. Niektorí ľudia doniesli zákusky, iní pitie alebo oblátky. Bolo príjemné počuť po čase v takom veľkom množstve slovenčinu. Kňaz bol Kanaďan, ale jeho rodičia sú Slováci, takže vedel po slovensky. Len keď čítal, dlhšie slová mu robili trochu problém. Ale inak je to príjemný starší pán. Po tom, ako všetci ľudia odišli domov, ja som tam zostala, aj s tou kamarátkou a ešte pár ľuďmi, pretože sme spratávali stoly a museli sme aj zamknúť. Cestou domov som mala taký neopísateľný pocit. Neviem ako to pomenovať. Bolo to niečo také, ako keď ste spokojní sami so sebou a so svojou prácou. Bola som skrátka spokojná. A navyše, keď sme boli na kopci, mali sme krásny výhľad na nočné mesto. Čo tam taký New York, kde nevidíte poriadne žiadnu budovu, lebo všetky sú jedna cez druhú. Toto bol výhľad, kde sme mali centrum ako na dlani. Krásne voľačo. Keď budem mať ešte takú možnosť, určite spravím fotky, aby ste neboli ukrátení o ten pohľad.

A konečne sa dostávame k dnešku. Ak chcete vedieť ako tu je, poviem vám len toľko, že je tu momentálne -13˚C, dva dni v kuse sneží, takže sa nedá poriadne chodiť. A keď som bola dnes v meste, nevidela som ani jeden odhŕňač, takže na cestách je poriadne vrstva snehu, pod ktorou je ešte aj ľad. Stála som na zastávke a čakala na autobus a keď konečne prišiel, brzdil brzdil, ale ešte sa šmýkal asi 10m za zastávku. Takže si asi viete predstaviť, ako to tu teraz vyzerá.
Tu sú ešte dve videá, ale sú malé a dosť v zlej kvalite, lebo jedine tento mobil som mala doma odblokovaný, takže len ten som si sem mohla zobrať. Ale snáď mi to prepáčite.

 

A ešte posledná vec. Viete, prečo sa tak strašne teším na piatok? No preto, lebo idem na hokej. Budú hrať naši, teda Calgary Flames proti Chicagu Blackhawks. A vôbec mi nezáleží na tom, či naši vyhrajú alebo prehrajú. Hlavné je, že budem prvýkrát v živote na hokeji, a ešte k tomu hneď na NHL. Môžete mi závidieť a tešiť sa na report a možno aj fotky z tohto zápasu :-)