Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Prepáčte, že to tak dlho trvalo, kým som sem dala túto kapitolu, ale viete, škola, bakalárka, seminárky a trochu chýba aj inšpirácia. Ale budem veľmi rada, ak sa vám bude táto kapitola páčiť. Tak enjoy a poprosím aj komentáre :-)
(hrozne dlho mi trvalo, kým som k nej našla vhodnú pesničku, ale neviem, či sem podľa vás pasuje)



7. kapitola
Vo dverách sa zjavila čierna kučeravá hlava, pomaly ich otvorila a usmiala sa na prichádzajúcich návštevníkov.
„Dobrý večer. Sme vaši noví susedia a prišli sme sa vám predstaviť,“ začal Paul.
„Dobrý, nech sa páči, poďte dnu. A dávajte si pozor pod nohy. Ja zatiaľ zavolám rodičov.“ Povedala milo a pustila ich do domu.
Eireen s rodičmi sa neisto presunula do obývačky, kam ich dievča nasmerovalo. Počula ako volá na rodičov, pravdepodobne po španielsky. Po chvíli ich uvidela ako prichádzajú zo záhrady.
„Vitajte, už sme vás očakávali. Videli sme, ako ste sa sťahovali. Ja som Raquel, toto je môj manžel Felipe a toto je naša dcéra Rebeca.“ Všetci sa navzájom predstavili a Eireen podala koláč, ktorý stále držala v rukách, Raquel. Nevyzerajú zle, pomyslela si.
Posadali si na veľkú pohodlnú krémovú sedačku. Zrazu sa všetky oči stočili smerom ku kuchyni, odkiaľ bolo počuť slabé klopkanie. Po podlahe si veselo cupitalo malé čierne prasiatko.
„Nemusíte sa báť,“ povedala Rebeca, „to je Gorrino, on už veľmi nenarastie. Je to malé vietnamské prasiatko a môj miláčik. Nevymenila by som ho ani za svet.“ Dodala s veselými plamienkami v očiach.
Eireen vtedy pochopila, prečo si mali dávať pozor pod nohy. Aby to malé omylom nepristúpili.
„Odkiaľ ste sa sem prisťahovali?“ začal sa po chvíli trápneho ticha a nesmelých úsmevov vypytovať Felipe.
„Prišli sme z Crossfield, kúsok severne od Calgary. Teraz to mám bližšie do práce a manželka tu má lepšie možnosti ako maliarka. Eireen skončila školu, tak si tu môže nájsť prácu. Je tu naozaj krásne a pokoj, na to, že sme v takom veľkom meste.“ Rozhovoril sa Paul.
„Áno, to je. My sme sa sem presťahovali z Winnipegu a tu sa nám páči viac, že miláčik?“ Felipe sa usmial na manželku a pobozkal ju. Eireen pri tom pohľade smutne sklopila oči. Raquel si to všimla a intuitívne vytušila, že by sa dievča asi cítilo príjemnejšie inde.
„Rebeca, choď ukázať Eireen svoju izbu. My sa tu zatiaľ porozprávame.“ Povedala svojej dcére.
Rebeca bez rečí poslúchla svoju mamu a už aj ťahala Eireen do svojej izby na poschodí. Boli ešte len pred dverami, keď počuli prenikavý škrekot. Vošli dnu a Eireen sa len prekvapene pozerala.
„Sme tu správne? Aj za túto ZOO vyberáš vstupné?“ spýtala sa a obe sa začali smiať.
„Som jedináčik, tak mi naši dovolili mať pár zvierat. Mám jedného papagája, fretku, dve morčatá, dvoch škrečkov, jedného potkana a Gorrina si už videla. Toho mám namiesto psa. Hneď uvoľním posteľ, aby sme si mohli sadnúť,“ povedala a začala upratovať.
Eireen mala pocit, že Rebeca bude menovať donekonečna všetko, čo má v izbe. Netušila, že toľko zvierat môže žiť v jednej izbe spolu s majiteľkou. Stále sa tu niečo hýbalo, ani na sekundu tu nebol pokoj. Ona aj jej rodičia mali radi zvieratá, ale ako ich pozná, toto mať v izbe by jej určite nedovolili. Nanajvýš tak škrečka alebo korytnačku. Ale nič viac.
„Hotovo, môžeme si sadnúť. Povedz mi niečo o sebe. Máš frajera?“ začala sa vypytovať Rebeca a Eireen nevedela, čo jej má povedať. Má jej povedať o Nicholasovi, o tom, čo sa stalo, kvôli čomu sa sem presťahovali? Pochopí ju? Nepoznala ju ešte a nevedela ako bude reagovať. Nakoniec sa ale rozhodla. Kamarátka by sa jej zišla. A tak jej povie pravdu. Veď nemá čo stratiť. Už to aj tak nemôže vrátiť späť a takto sa s tým skôr vyrovná. Rozhovorila sa teda.
Rebeca ju len s úžasom počúvala. Keď jej všetko dopovedala, zostala ticho a len ju objala. Súcitila s ňou.
„Je mi to hrozne ľúto, ale nemôžeš sa obviňovať za to, čo sa stalo. Nie je to tvoja chyba a ty to vieš. Neviem, čo by som robila na tvojom mieste. Keď sme bývali vo Winnipegu, chodila som s jedným chalanom. Volal sa Ben. Boli sme spolu len niečo vyše roka, keď sme sa presťahovali sem. Vtedy som nenávidela svojich rodičov za to, že som Bena aj svojich priateľov musela opustiť a začínať odznova. Bolo to hrozné obdobie. Ale už je to za mnou a teraz som tu šťastná. Síce zatiaľ sama, bez chalana, ale šťastná. Tento rok končím školu, čiže som od teba o rok mladšia. Som si ale istá, že budeme dobré kamarátky. Súhlasíš?“ opýtala sa Eireen a tá len nemo prikývla. Bola jej vďačná za jej pochopenie a podporu.
Po zvyšok večera boli také zabraté do rozhovoru, že si ani nevšímali, ako sa Gorrino snaží vyštverať k nim do postele.
Neskôr, keď už bola vonku tma, počuli, ako na nich Raquel volá, aby zišli dolu, že už je neskoro a McCalvinovci už musia ísť určite domov. Neochotne, ale predsa len sa rozlúčili a zaželali si dobrú noc.
Po dnešnom dni sa z Rebecy a Eireen stali najlepšie kamarátky.