Nikdy nevieš dňa ani hodiny

Mám dobrú náladu, tak vám sem dávam ďalšiu kapitolu. Nenašla som k nej ale žiadnu vhodnú pesničku, tak snáď mi odpustíte. Príjemné čítanie :-)

9. kapitola

Keď zavládlo ticho, Eireen pomaly otvorila oči a uvidela Rebecu, ako stojí kúsok pred autom, za ktorým bolo vidieť brzdné stopy od kolies. Ponáhľala sa za kamarátkou a chytila ju za ruku. Tá sa na ňu len pozrela prázdnym pohľadom a vydala akýsi čudný sípavý zvuk. Eireen pochopila, že to sa Rebeca nemohla poriadne nadýchnuť.

Poobzerala sa okolo seba, kde by zohnala pomoc a pohľad sa jej zastavil na aute, ktoré bolo vinníkom toho všetkého. Práve z neho vystúpil známy neznámy, ale to Eireen v tom zmätku nezaregistrovala. Chystala sa mu poriadne vynadať, že prečo nedáva pozor na cestu, ale nedostala sa k tomu, pretože on sa pozeral na Rebecu, ktorá v sekunde stratila vedomie a nebyť jeho náruče, spadla by rovno na zem.

Ani sa neopovážil spýtať sa, či ju môže odniesť do auta, jednoducho ju zodvihol do náručia a uložil na zadné sedadlo. Eireen sa ani nenazdala a už tam vedľa Rebecy sedela aj ona. Povedala mu adresu, kde bývajú a on ju naťukal do GPS navigácie. Až vtedy si všimla, kto to vlastne je.

„Ty si išiel okolo nášho okna v reštaurácii a na chvíľu si sa zastavil a pozeral si sa na dievča, zhodou okolností na to, ktoré si takmer zrazil. Nechceš mi vysvetliť, ako je to možné?“ S hnevom v hlase sa ho spýtala Eireen.

„Zastavil som sa pri okne, pretože som hľadal kľúče od auta a zacítil som na sebe niečí pohľad. Potom, ako si si mohla všimnúť, som ukázal na hodinky, čím som naznačil, že sa ponáhľam na parkovisko, pretože mi malo vypršať parkovné. A ako som už išiel na aute domov, zrazu mi do cesty vbehla tvoja kamarátka a ďalej to už vieš,“ vysvetľoval celkom trpezlivo neznámy.

„Tu zastav,“ upozornila ho Eireen. Vystúpila z auta a neznámy vzal Rebecu, stále v bezvedomí, do náručia a ponáhľal sa s ňou do domu. Z dverí vybehla Raquel a dožadovala sa vysvetlenia. Eireen nasmerovala neznámeho do obývačky, kde uložil Rebecu na sedačku.

V tom okamihu zhora pribehol aj Felipe a hneď sa sklonil k dcére. Potom sa s nevraživosťou v očiach obrátil na neznámeho muža.

„Čo sa tu dočerta stalo? Čo ste jej spravili?“ Ani nečakal na odpoveď a rýchlo odbehol do kúpeľne a keď sa vracal, v rukách niesol vonnú soľ. Keďže bol lekár, vedel presne, čo má robiť, aby sa Rebeca prebrala. Všetci prítomní na ňu mlčky hľadeli a ona sa po chvíli prebrala.

„Ach, dcérka, si v poriadku?“ vystrašene sa spýtala Raquel.

„Nič ťa nebolí?“ pridal sa aj Felipe.

„Nie, myslím, že som v poriadku“ odpovedala im dcéra. Jej oči spočinuli na Eireen a neznámom, z ktorého sa mal onedlho stať dosť známy človek. Obaja stáli za Rebecinými rodičmi, aby im nezavadzali.

Všetci upreli oči na neznámeho muža, ktorý sa pustil do vysvetľovania.

„V prvom rade, dovoľte, aby som sa predstavil. Ja som Martin, Martin Lloyd. Išiel som po ulici, keď v tom som začal hľadať kľúče od auta a zacítil som na sebe čiesi oči...“

Martin Lloyd. Presne to meno sa k nemu hodí. A je taký pekný. Musí mať najviac 22 rokov. A tie jeho oči. Celý na zjedenie.

Rebeca vôbec nevnímala, čo hovorí, len ho nenápadne hltala očami. Presne taký typ sa jej páčil. Na rozdiel od Bena bol vyšší a mal čokoládovohnedé oči, ktoré si na ňom každý všimne ako prvé. Boli totiž neprehliadnuteľné.

„... no a tak som sa dostal až sem.“ Skončil vysvetľovanie Martin.

„Máte šťastie, že sa Rebece nič nestalo, okrem toho omdletia. Inak by som z toho vyvodzoval dôsledky, to si buďte istý!“ vystríhal Martina Felipe.

„Ja si to plne uvedomujem a môžete byť bez obáv, už sa nič také nestane.“

„V to dúfam, pán Lloyd.“ Felipe sa pozrel na manželku a tá mu naznačila, že by mohli mladých nechať osamote, aby si všetko medzi sebou vysvetlili. Ich práca sa tu už skončila.

Po ich odchode sa Eireen aj Rebeca zvedavo pozerali na Martina, ktorému to bolo očividne nepríjemné.

„Mám sa báť? Vaše pohľady nie sú dvakrát prívetivé. A čo sa týka tvojho otca, myslel som si, že ma prebodne už len očami, keď pribehol dolu.“

„A čo si si myslel? Že ťa bude vítať s otvorenou náručou? Veď si ma skoro zrazil. Nechcem si predstaviť, čo všetko by sa stalo, keby si nestihol zabrzdiť...“ oponovala mu Rebeca.

„Prepáčte, ja by som už mala ísť domov,“ snažila sa im vstúpiť do konverzácie Eireen, ale očividne neúspešne. Obaja boli takí rozhorčení, že ju si vôbec nevšímali. Mala pocit, že sa jej to stáva v poslednom čase akosi často.

„... a ty si mala dávať pozor. Neučili ťa, ako sa má prechádzať cez cestu?“ pokračoval v obviňovaní Martin.

„Lenže tam bol prechod a ty ako vodič máš predvídať, že sa tam môže zjaviť chodec, ktorý nedáva dostatočne pozor,“ obviňovala Rebeca zasa jeho.

„Haló!“ skríkla Eireen. „Už by som vážne mala ísť, tak ak dovolíte...“ konečne sa jej podarilo upútať ich pozornosť a zdvihla sa na odchod.

„Ja by som mal vlastne tiež už ísť. Ak vám to spraví radosť, rád by som tú dnešnú udalosť nejako odčinil. Čo hovoríte na také nezáväzné stretnutie pri obede alebo večeri v jednej zo skvelých reštaurácií priamo v centre?“

„Prijíma sa.“ Rebeca nečakala na Eireeninu odpoveď a ihneď súhlasila. Nenechá si predsa ujsť večeru s takým úžasným chalanom, aj keď pred chvíľou tak nevyzeral.

„Fajn, tak čo hovoríte na budúci týždeň napríklad v stredu o piatej? Dohodnuté?“ spýtal sa ich Martin.

Obe len na súhlas prikývli.

Postupne sa presúvali k dverám a pri odchode Rebeca zaregistrovala, ako na ňu Martin žmurkol. Nemohla z neho odtrhnúť oči, ani keď jeho auto už poriadne ani nevidela.

„Rebeca, haló, vráť sa späť na zem, aj tu je krásne. Ja už tiež idem a prajem ti dobrú noc.“ Rozlúčila sa s kamarátkou Eireen objatím a pobrala sa domov.