Trochu oneskorene, ale predsa, želám vám nádhernú jar, bez jarnej únavy samozrejme, aby ste sa mali krásne a robili len tie veci, ktoré chcete vy a s tými ľuďmi, s ktorými chcete. Viem, že je to nemožné, ale tak dá sa aj tváriť, že vás niečo baví, aj keď vás to nebaví :-)
Neviem, kedy sem niečo nové pribudne, tak číhajte. Nikdy neviete, kedy ma nakopne múza a niečo stvorím :)
P.S.: návštevnosť tohto blogu prekročila už 8000 pozretí, čo považujem za veľmi veľa. Ďakujem vám, že sem občas zájdete. Len tých komentárov stále nejak ubúda. Čo s tým, hm? Tak šup šup do komentovania :)
Vy mi neviete povedať, že som sem nedala kapitolu? Och.
Tak ste si na ňu pekne počkali. A ďalšia neviem kedy bude. Nemám teraz veľa času. Možno niekedy večer alebo najlepšie v noci chytím do ruky pero a budem pokračovať, lebo už by sa to patrilo aj nejako ukončiť, nemyslíte?
Prosím, neukameňujte ma. Ja za to fakt nemôžem. Pridala by som ju aj skorej, ale ten zhon okolo môjho návratu na Slovensko mi dal trochu zabrať a lúčenie s Kanadou nebolo až také ľahké. Takže veľa energie na písanie hocičoho nového som nemala.
Ale je tu, ďalšia kapitola je už napísaná, ešte ju musím prepísať do počítača a niekedy sa aj pridá na blog :-)
Zatiaľ si prečítajte túto a ak sa vám bude dať, môžete aj koment hodiť, poteší.
neviem ako vy, ale frízany sú nepochybne tie najkrajšie kone na svete. a takéhoto si predstavujem aj Hectora
Toto berte len ako také rozptýlenie medzi čakaním na ďalšiu kapitolu alebo report (ktorý by sa už patril aj dopísať).
Napadlo ma to pri počúvaní tejto pesničky: (pri ktorej sa mi zvýši tep aspoň 3x, taká je skvelá)
(Two steps from hell jednoducho milujem a ich skladby by som mohla počúvať stále dokola)
Viem, že je to krátke, ale je tu všetko, čo som tam chcela dať. Tak enjoy a hodnoťte :)
Asi už ani nemá zmysel ospravedlňovať sa, keďže to tu čítajú možno dvaja ľudia. Na ďalšej kapitole sa ale pracuje a report neviem kedy pridám. Mám toľko vecí čo vám chcem napísať, ale neviem kde začať. Tak si na to budete musieť ešte počkať.
Takže aspoň kapitola je nová. Nech sa páči, môžete čítať a komentovať.
P.S. písala som ju v robote pod banánovníkom a araukáriou :)
Ja som aj zabudla, že som sem ďalšiu kapitolu nepridala. I am sorry.
Tak tu ju máte. Nebudem prezrádzať dopredu, pekne si ju prečítajte a hlavne komentujte. A len jedno vám poviem. Na ďalšiu kapitolu sa môžete tešiť už teraz :)
Enjoy :)
(nevedela som, akú inú pesničku k tejto kapitole dať. Yiruma je skrátka the best čo sa takejto piano hudby týka)
V prvom rade mi prepáčte, že som sa neozývala, ale bola som vyťažená. V práci robím skoro každý deň a večer sa mi písať veľmi nechce. Ale aspoň vám poviem, že z poviedky mám napísané ďalšie dve kapitoly, a máte sa na čo tešiť :-)
Silvester u nás prebehol v pohode. Zasa som oslavovala 2x, najprv so Slovenskom, lebo som bola na skype, a potom tu, v Kanade. Vyšla som aj von pred dom, že si pozriem ohňostroj, ale sklamali ma. Nič som nevidela. Oni to tu majú zakázané. A to som si myslela, že v takom veľkom meste ako je Calgary bude aspoň niečo. Ale nebolo nič. Počula som len dvakrát nejaký náznak ohňostroja kdesi v diaľke a až potom o jednej ráno som videla až jedno zablesknutie. To u nás na dedine má ohňostroj každý druhý a tam je to inak počuť.
Tento týždeň, keď som už v robote pomaly končila, jeden dedko sedel na vozíku na chodbe a začal vykrikovať: „Shoot me, I wanna be shot. Shoot me if you have gun“. Som naňho len pozerala, či je v poriadku. Jedna babka naňho zakričala: „Shut up, you are stupid“. No poviem vám, tí ľudia, čo sa o nich starajú, ani prstom nepohli. Nechali ho tak, nech si vykrikuje. Ešte dobre, že som už išla domov. Ale tam je viac takých ľudí. Niekedy vám o nich napíšem, keď bude čas. Lebo sú tam naozaj zaujímavé indivíduá.
Teraz v nedeľu, ako som bola v práci, volá mi kamarátka, či nechcem ísť s nimi von, že mi niekoho predstaví. Tak som teda išla. Vôbec som netušila, čo to bude za človeka, ale bola som zvedavá. Som si myslela, že nie je na škodu spoznať iných ľudí a možno to bude nejaký Slovák. Ale nebol. Je to Kanaďan. Oni sa s ním poznajú už dosť dlho. Išli sme do jedného veľkého obchodu, aby sme si kúpili korčule na ľad. Po nájdení tých správnych sme konečne mohli ísť inam. Bola to veľká hala, ktorú mali prenajatú a pracujú tam. A viete čo sme tam robili? Hrali badminton :-)
Ten som nehrala pár rokov, naposledy keď som bola malá pred naším domom na ceste. Ale bolo to fajn. A od tej nedele nemám vôbec čas. V pondelok sme sa boli teda korčuľovať. Po troch rokoch som stála na korčuliach a spadla som iba raz. Zázrak :-)
V utorok, keď bol ten krásny dátum, 11.1. 2011, som bola s Adamom, tak sa volá ten Kanaďan, v jednom parku na juhu mesta. Ešte len sme tam vošli a už pred nami stáli jelene. Boli od nás asi 4 metre. A čo tam bolo husí. Som myslela, že sa mi o tom ich gagote bude aj snívať. Ale našťastie nie :-)
Prechádzali sme sa asi hodinu a pol. Bolo príjemných -23 stupňov, takže také malé osvieženie :-)
Pomaly sa zotmelo, tak sme išli zas do tej haly, kde sme sa rozprávali asi do 11 večer, aj spolu s tou kamarátkou a s jej mužom. A ráno som vstávala o 5, takže veľa som toho nenaspala. Ale bolo mi fajn.
Elliot z filmu Lovecká sezóna :-)
Aj Adam je fajn. Ešte som takého chalana nestretla. A je odo mňa len o týždeň starší a dokonca je aj vyšší. Nie o moc, ale je a to je hlavné. A je veľmi milý. Otvára mi dvere, pýta sa ma, či niečo nepotrebujem,...
Skúšal dokonca aj čítať niečo po slovensky a asi pol hodinu sme sa na tom smiali v aute, keď sme pili teplé nápoje od Tim Hortons.
A viete ako sa hovorí. Príde to (láska), keď to najmenej čakáte. A ja som toto vôbec nečakala. Zatiaľ sa poznáme len krátko, ale máme toho veľa spoločného, tak uvidím, ako sa to bude ďalej vyvíjať.
Kým sa odo mňa dočkáte ďalšieho reportu, ktorý bude zaujímavý, postnem vám sem kapitolu k poviedke, aby ste mali aspoň čo čítať. A môžete sa tešiť na ďalšie. Mám napísané dve nasledujúce, ale dám vám ich sem neviem kedy ešte. Momentálne som zaneprázdnená. Pracovne aj "zábavovo", takže domov chodím len spať a večer som vonku. Teda aspoň od víkendu to tak je :-)
Ale nebudem prezrádzať.
Anyway, užite si kapitolu.
Majte sa pekne :-)
Toto video sem pridávam preto, aby ste si vedeli predstaviť, ako to v tom Banffe vyzerá. a robila som ho ja, dva roky dozadu :-)
Presne ako hovorí názov príspevku. Zamilovala som sa. A nie do hocikoho. Dokonca si neviem ani vybrať :-)
Všetky tri majú niečo do seba.
Reč je o skupine One Republic. Teda konkrétne o ich troch pesničkách. Prvá, All the right moves, je úplne dokonalá a moja obľúbená. Milujem ten klip, hudbu, proste všetko.
Druhá, ich nová, Good life, má zas v sebe niečo, čo neviem vysvetliť. Skrátka sa dobre počúva. A to pískanie tam je úžasné.
A tretia, Secrets, sa mi páči ani neviem prečo. Možno kvôli textu, neviem. Ale aj melódia je super.
A čo hovoríte vy? Ktorá sa vám najviac páči?
Na koniec musím napísať, že One Republic sa mi páčia najmä preto, lebo ich hudba je skutočná. Viete, ako to myslím. Hrajú na skutočných nástrojoch a nie je to len nejaký výtvor všelijakých skomolených melódií. Sú skrátka super :-)
A aby som nezabudla, onedlho budú mať koncert vo Viedni. Konkrétne 18.4. 2011 a vstupné stojí "len" 35€. To už budem doma, tak by som strašne ale strašne chcela na nich ísť. Kto mi zabezpečí vstupenku aj odvoz? (na vstupenku by som aj mala, ale ak viete zohnať lacnejšie, tak neváhajte :-)).Budem mu nadosmrti vďačná. A kto tam so mnou pôjde?
Dlhšiu dobu som vám sem nepridala nič o známych ľuďoch. Dnes toho nebude síce veľa, ale bude to stáť za to. Kto z vás by nepoznal meno Nicholas Rogers? Resp. Tarabas? Nepoznám takého človeka. Už isto tušíte, kto to je, však?
Keď som bola malá, vždy, keď to išlo v telke, musela som to pozerať. Áno, hovorím o Fantaghiro. Bolo to okolo roku 1994, to som bola prváčka na základke. Vtedy som si neuvedomovala, aký je pekný, až po čase. Dnes som si naňho tak spomenula, ani neviem prečo.
Kto by doňho nebol zaľúbený? Pre mňa je to taký ideál chlapskej krásy. Podobne ako Johnny Depp, aj na Nickovi ma priťahujú jeho lícne kosti a briadka. A samozrejme dlhé vlasy sú len bonus. Ja si nepomôžem. Skrátka dokonalosť sama. A ešte ten pohľad, no nemôžem sa vynadívať. Už asi 10 minút dokola pozerám na jeho fotky a asi toto ani nedopíšem :-)
Niečo z jeho životopisu:
Narodil sa v Austrálii.
Spolu s bratmi Stevom, Timom a rodičmi žili neďaleko Sydney. Otec ho nútil, aby úspešne skončil školu a pomáhal pri chode rodinnej firmy. Ale on sa radšej flákal po pláži ako v škole, pretože miloval surfovanie. Keď mal 10 rokov utiekol z domu a ako trest zato dostal ubytovanie na internáte.
Školu ukončil v sedemnástich a o tri roky sa stal modelom vďaka kontraktu s Americkou módnou spoločnosťou. Vypracoval sa na jedného z najslávnejších modelov v oblasti mužskej módy. Predvádzal diela slávnych návrhárov ako sú Valentino, Versace, Dolce & Gabbana.
Jeho kariéra dostala vtom čase aj iný smer. Vyhliadol si ho taliansky režisér Lambert Bava do filmovej postavy mága Tarabasa vo fantazijnej rozprávke FANTAGHIRO 3,4, ktorá zaznamenala veľký úspech aj v mnohých štátoch sveta. Vďaka tejto príležitosti sa Rogers stal ešte slávnejším.
O tri roky si zahral opäť vo fantasy TV filme PRINCEZNÁ A ŽOBRÁK. Takto sa naštartovala aj jeho filmová kariéra. V LAURA NON C'È ukázal, že vie zahrať aj speváka rockovej kapely. V štvordielnom seriáli PIRÁTI KARIBIKU sa zase predstavil ako pirátsky kapitán.
V roku 1998 v Nemecku vyhral cenu "Pop Rocky Award", udelenú trom najlepším hercom.
Bohužiaľ je ženatý. Jeho žena sa volá Angela a majú syna, ktorý sa narodil len nedávno, v novembri 2007 (bolo načase, veď už bude mať 42).
A na tomto obrázku sa mi veľmi ale veľmi páči :-)
Mať takého chlapa doma, ach...
Ak máte o ňom nejaké nové info, budem rada, ak mi napíšete. Lebo ani neviem, ako teraz vyzerá a čo vlastne robí. Počula som, že sa má natáčať Fantaghiro 6 ale neviem, čo je na tom pravdy.
Vítam vás v novom roku! Dúfajme, že bude aspoň tak úspešný ako ten predošlý a u niekoho úspešnejší. Prajem Vám veľa lásky, splnených prianí, krásnych zážitkov a hlavne aby ste mohli byť s tými, koho ľúbite. Ja to tu už nejak vydržím a budem s mojimi beloved aj ja. Len to vydržať.
A keď už je tu ten nový rok, v ktorom sú až dve jednotky (jednotka znamená šťastie), tak mi dovoľte, aby som vám sem pridala ďalšiu kapitolu. Len by ma viac potešilo, ak by sa tu komenty objavovali častejšie, aj od ostatných ľudí, lebo je to tu také polomŕtve. Tak si dajte záväzok, že budete komentovať :-)
No ok, idem už, lebo by som sa tu ešte rozpísala a to asi nechcete. Tak tu je:
24. kapitola
„Je to jeden starý indiánsky príbeh. Ako isto vieš, tunajší Indiáni sa volajú Blackfoot, ale v ich jazyku je Niitsitapiisini.“ Začal s rozprávaním Sebastian.
„Už som o nich niečo počula, keď som bola v Glenbow múzeu,“ pritakala Eireen.
„Tak to je fajn. Takže máme základ a môžeme prejsť hneď k jadru. Tento príbeh je o vlkoch, keď už tu okolo pobehujú. Volá sa to Makoyoohsokoyi, alebo inak Vlčia cestička.
Makoyiwa, čiže vlci, patrili medzi prvé bytosti na Zemi, ktoré nám pomáhali. Raz v zime, keď ľudia z kmeňa hladovali, sa jeden mladý muž utáboril iba so svojou rodinou, pretože hľadali jedlo. Vlci túto rodinu našli a zjavili sa im ako mladí muži, ktorí do vigvamu priniesli čerstvé mäso. Potom vlci túto rodinu zobrali so sebou, ukázali mužovi ako spolupracovať s inými ľuďmi pri love bizónov a iných zvierat. Vlci zoznámili ľudí s inými zvieratami z ich sveta. Ľudia pochopili, že zvieratá s kopytami a rohmi môžu jesť, ale zvieratá s labami a pazúrmi by mali nechať tak. Na jar vlci zmizli, ale stále ich môžeme vidieť na oblohe ako makoyoohsokoyi, Vlčiu cestičku alebo tiež Mliečnu dráhu. Tieto hviezdy nám neustále pripomínajú ako by sme mali spolu žiť.“
Eireen ho počúvala so zatvorenými očami, stále ležiac na jeho hrudi. Keď skončil s rozprávaním, vzdychla si.
„Ach, ja zbožňujem staré indiánske historky. Je v nich toľko symboliky, že dnešné príbehy im nesiahajú ani po prvú vetu.“
„A to je len jeden príbeh, poznám ich viac. Ale na dnes asi stačilo, je už veľa hodín. A čo si mi to ty chcela vlastne povedať?“ spýtal sa jej Sebastian.
Eireen mu to nechcela povedať teraz, tak len pokrútila hlavou. „Už nič. Som unavená, tak poďme spať.“
„Tak dobre. Dobrú noc a sladké sny,“ povedal Sebastian a pobozkal Eireen na čelo. Tá už napoly spala, tak len niečo nezrozumiteľne zamumlala a Sebastian sa usmial.
Ráno sa zobudili o pol 7 a Sebastian vyšiel hneď skontrolovať kone. Oheň už iba tlel, napriek tomu, že v noci priložil. No našťastie nebolo veľmi zima.
Eireen dala uvariť paradajkovú omáčku a cestoviny.
„Ty máš ale zásoby,“ zasmial sa Sebastian, „sme tu len na tri dni a ty sem zoberieš jedla ako na 2 týždne.“
„Radšej viac ako menej. Veď nemusíme všetko zjesť,“ nedala sa Eireen.
Trvalo im viac ako pol hodinu kým zbalili stan, osedlali kone a všetky veci zbalili do vakov upevnených k sedlám.
Rómeo a Júlia boli radi, že sú zasa v pohybe, takže boli aj neposlušní. Sebastian sa rozhodol, že ich trochu prebehnú. Asi po piatich minútach cvalu sa zastavili, pretože vedľa lesnej cestičky, po ktorej išli, zbadali roztrhané zviera.
„To spravili tí vlci, čo sme ich večer počuli?“ spýtala sa Eireen Sebastiana, keď sa pozerala na mŕtveho jeleňa.
„Nemyslím si. Možno ho len poranili a skôr, ako ho stihli dobehnúť a zožrať, niečo ich mohlo vyrušiť a predbehol ich medveď. Takto roztrhať dokáže len medveď.“
„No super, takže teraz už nielen vlci, ale aj medveď nás môže rovnako roztrhať,“ lamentovala Eireen a pozorne sa okolo seba poobzerala, či neuvidí v diaľke nejaký pohyb.
„Veď sme v divočine, v národnom parku.“
„Ja viem, a preto by sme si mali dávať pozor a hlavne si nerobiť žarty, že?“
„Tak teda poďme ďalej. A mimochodom, so mnou sa nemusíš ničoho báť,“ povedal Sebastian, popohnal koňa a už uháňal vpred.
„Počkaj, len si lepšie zaviažem klobúk,“ zakričala za ním Eireen, no Sebastian ju nečakal a pustil sa do ešte rýchlejšieho cvalu. Eireen sa ho snažila dohoniť, no Sebastian sa jej stále vzďaľoval.
Toto som už predsa zažila, v sne. Déja vu. Prebehlo Eireen hlavou.
„Sebastian stóóój,“ zakričala za ním, no on ju nepočul. Eireen oblial studený pot, tep sa jej zrýchlil a Júlia pod ňou vycítila jej nervozitu. Okamžite vystrelila cez lúku a Eireen začali tiecť slzy. Sebastiana už vôbec nevidela. Bála sa, čo uvidí z kopca. No nechcela uveriť tomu, že to, čo sa jej snívalo, by sa teraz malo aj splniť. Na vrchole kopca zoskočila z koňa a ponáhľala sa na jeho okraj. Keď sa cez neho naklonila, uvidela Rómea stáť pri Sebastianovi, ktorý nehybne ležal na zemi a ruku mal neprirodzene vykrivenú.
„Panebože, Sebastian!“ zakričala Eireen a pomaly, aby nespadla aj ona, začala klesať k nemu dole.
Keď sa k nemu dostala, snažila sa ho prebrať, no nereagoval.
„Sebastian, toto mi nemôžeš urobiť. Nie teraz a nie takto. Už som raz zažila smrť Nicholasa, tak ty mi nemôžeš spraviť to isté, počuješ?“ kričala Eireen cez slzy, no Sebastian sa stále nehýbal. Eireen si vedľa neho bezradne kľakla, pričom neprestávala plakať.
„Keď zomrieš, prisahám, že to už nevydržím. Ani nevieš, ako veľmi ťa milujem, tak sa už konečne preber,“ skríkla priam nepríčetne. Pozrela sa na Sebastianovu tvár a zbadala pohyb.
„Sebastian, počuješ ma? Otvor oči, prosím ťa.“
Sebastian ako na príkaz oči pomaly otvoril.
„Eireen,...“ začal.
„Pšššt, nič nehovor,“ prerušila ho Eireen, „musíme sa odtiaľto dostať a ty potrebuješ ísť do nemocnice. Potrebujem ťa teraz ale dostať na koňa, tak sa musíš posnažiť vstať.“
„Dnes už žiadnu pomoc nenájdeme, tak by sme mali pokračovať v ceste. Zajtra sme pri aute,“ povedal Sebastian s námahou, no Eireen o tom nechcela ani počuť.
„To nemyslíš vážne. Pred chvíľou si mi tu skoro zomrel a teraz chceš pokračovať v ceste?“
„Nič mi nie je a ruka to nejak prežije. A aj tak budeme o chvíľu už v polovici cesty, tak už je jedno, či sa teraz vrátime alebo budeme pokračovať ďalej.“
„Tak ako chceš, ale potom sa nesťažuj,“ povedala Eireen a opatrne mu uviazala ruku šatkou.
Išli vedľa seba mlčky. Keď sa naňho Eireen sem-tam nenápadne pozrela, vedela, že má bolesti. No on si to nechcel pripustiť.
„Mali by sme sa tu utáboriť,“ povedalSebastian, keď sa ocitli na malom priestranstve.
„Veď je ešte svetlo, tak by sme mali prejsť čo najďalej,“ namietala Eireen.
„Svetlo ešte je, ale o chvíľu Slnko zapadne a kým všetko rozložíme, bude tma.“
„Ako vieš?“ spýtala sa Eireen.
„Ak natiahneš ruku proti Slnku ako keby si sa opierala o stenu a prsty budeš mať horizontálne, zistíš, za aký čas sa zotmí. Len siich musíš dať tesne pod Slnko a každý prst znamená asi 15 minút. Takže nám zostáva presne... hodina a pol. To je akurát na to, aby sme sa utáborili, lebo s mojou rukou to bude dlhšie trvať,“ vysvetľoval jej Sebastian.
„To ako vieš, že podľa prstov sa dá určiť západ Slnka?“
„Keď som bol malý, naučil ma to starý otec. A je to veľmi dôležitá vec.“
Presne za hodinu aj niečo mali rozložený stan, priviazané a odsedlané kone, nazbierané drevo, ktoré Eireen zaobstarala a obaja sa pohodlne usadili v stane.
„Ako je na tom tvoja ruka?“ spýtala sa ho Eireen potichu.
„Dá sa to vydržať. Ale som unavený, tak čo keby sme išli spať?“ navrhol Sebastian, a tak si obaja ľahli.
„Eireen?“
„Áno?“
„Kto to bol Nicholas?“ spýtal sa Sebastian a Eireen sa zhlboka nadýchla.
Tak aké boli Vianoce u vás? A čo Nový rok, ako ho oslávite? Dávate si aj nejaké predsavzatia, ktoré aj tak nesplníte? Ja v zásade nie. Na čo je to dobré? Aj tak po mesiaci by ma to prešlo, možno aj za kratšie.
Idem vám radšej napísať, aký som mala týždeň. A musím povedať, že celkom pohodový.
29. som tu bola presne 3 mesiace, čo je dosť dlhá doba. Ešte ma tu čakajú dva a pôjdem domov. Len snáď nebudem mať nejaké problémy s lietadlom a dopravou ako takou. Nerada by som zažila to, čo ocino (prečítajte si v predchádzajúcom reporte).
Dnes (u nás v Kanade ešte stále štvrtok) som tu sama už týždeň. Teda takmer sama. Nemám tu žiadnu rodinu, len s kamarátmi bývam. Ešte netuším, čo budeme robiť zajtra na Silvestra, to uvidíme podľa situácie, či zostaneme doma alebo niekam pôjdeme. Ja sa určite chystám do mesta poobede, aby som si tam všeličo pofotila, tak ak nebude veľká zima, pôjdem. Potom sem dám aj nejaké fotky, ak sa teda vydaria, lebo nemám foťák, len kameru, ktorá nie je až taká dobrá. Ale ujde.
V stredu v práci, keď som už končila, tak v poslednej izbe, v ktorej som bola, býva jeden starší dedko, ktorý sa volal už neviem ako menom, ale priezvisko mal Fernando. Tak som si pomyslela, že ho pozdravím Hola! (po španielsky ahoj). A nesekla som sa. Usmial sa na mňa a tiež ma odzdravil po španielsky. Tak som sa s ním začala rozprávať najprv po anglicky, ale napriek tomu, že tu v Kanade je už od ´66, moc som mu nerozumela. Tak som prehodila na španielčinu a musím povedať, že som bola prekvapená, koľko si toho ešte z gympla pamätám. Aj keď to boli len jednoduché vety. Dozvedela som sa, že je z Portugalska a 8 rokov robil v Československu (to mi povedal potom, keď som mu povedala, že ja som zo Slovenska). A že sme veľmi milí ľudia :-)
Jeho žena zomrela myslím že pred rokom aj niečo, tak bol z toho smutný. Keď som vošla do jeho izby prvý raz, tak sa na mňa usmial a hneď sa začal voňavkovať. Po čase mi ponúkol aj Ferrero rocher, lebo ma ľutoval, že taká mladá musím pracovať a tak skoro vstávať. Zobrala som si len jedno, zo slušnosti, ale on mi strkal ďalšie dve do vačku. Zlatý bol. A nechcel ma pustiť. Stále mi niečo hovoril, no ja som sa ponáhľala. Nechcela som byť v robote dlhšie ako som musela. Tak som mu zaželala Feliz Año Nuevo (Šťastný Nový rok) a išla som domov.
Na vlakovej stanici vystúpili z vlaku takí mladí mestskí policajti. Zrejme kontrolovali lístky. Ale akí boli pekní. Ach, to tie uniformy robia. Asi mám na ne slabosť :-)
Keď som už išla autobusom domov, videla som krásne čiernobiele Mini. Popritom mi hrala v ušiach hudba I Love Rock N' Roll od Joan Jett. Neviem prečo, ale strašne mi to zdvihlo náladu. Asi tými všetkými vecami, čo som zažila za jeden deň.
A aby som nezabudla, v stredu ráno ešte, približne o pol 7, keď som išla vlakom okolo mestskej televízie, CityTV, prvý raz som videla naživo, ako sa vysiela počasie. Pred zeleným plátnom stál moderátor a čaroval tam s rukami. Mal oblečený oblek a obuté mal tenisky :-)
Sranda to inak bola.
Tak hádam som na nič nezabudla. Ak áno, doplním neskôr.
Anyway, Happy New Yeary vám želám. A neprežeňte to s alkoholom! :-)
Od 1. decembra, kedy som vám naposledy zverejnila report, ubehlo už veľa času. A veľa sa toho zmenilo. Budem sa preto snažiť vám aspoň v skratke všetko napísať.
3. decembra som mala narodeniny. A dostala som jeden darček, ktorý som nečakala. Je to externý disk, ktorý som už vážne potrebovala. Konečne si tam môžem dať všetky filmy a fotky, ktoré mi zaberajú miesto v noťasi. Boli to moje prvé narodeniny mimo Slovenska, takže skype fungoval naplno.
4. decembra mal narodeniny brat. Čerstvý dospelák. Môj narodeninový darček preňho mu dám až keď prídem domov. Minulý týždeň spravil aj vodičák, tak som veľmi rada. Konečne bude môcť šoférovať aj on a nielen my. Prvýkrát ma povezie keď prídem domov, tak som zvedavá, ako mu to za ten čas pôjde :-)
Mám aj zlú správu. Ak si spomínate, mali sme 18. decembra hrať divadlo, kde som mala hrať Máriu. Ale zrušilo sa to, lebo bolo na to málo času a deti sa to nestíhali naučiť. A ja som sa na to tak tešila. Ale neviem ako by som sa cítila, kebyže to mám hrať. Ja, taká trémistka :-)
19. decembra mal nastať deň, keď sa mal ocino vrátiť domov na Slovensko. Ale ako iste viete, veľa letov cez Londýn sa zrušilo, čiže aj jeho, a tak musel ostať tu a prebookovať si letenku. Lenže najbližšia do Viedne bola až vo štvrtok, tak nič iné mu neostávalo, len to zobrať. Ja som sa aj potešila, lebo som s ním mohla byť dlhšie, ale mamina tomu veľmi rada nebola. Našťastie mal zabezpečený odvoz z Viedne až domov, takže mal o problém menej. Najhoršie na tom bolo, že odlietal až večer a do Viedne mal prísť o nejakej štvrtej večer 24. decembra. Keď volal domov z Amsterdamu, kde prestupoval, hovoril, že medzi Anglickom a Holandskom sa dostali do nejakého studeného vzduchu a hádzalo ich to zo strany na stranu. Niektorí ľudia sa tam že vraj aj modlili, čo si mysleli, že už padnú. No nechcela by som také niečo zažiť. Ja lietanie milujem, hlavne ten výhľad z okienka, tak dúfam, že keď pôjdem domov ja, bude všetko v poriadku.
Teraz v stredu sme boli zasa v Okotokse, asi 40 km južne od Calgary. Je to také malé mestečko, kde by som si vedela predstaviť bývať. Ale len niekde na okraji, aby som sa cítila ako na dedine. A konečne sa mi podarilo odfotiť kone, ktoré mali jedni za domom v ohrade. Neviem, či to boli ich alebo nie, to je jedno, hlavne, že som nejaké videla. A vlastne celou cestou tam sme prechádzali okolo rančov a fariem, aj okolo jedného, čo sa volal Darcy ranch. Ak ste čítali Pýchu a predsudok, tak tam bol Darcy. Podľa toho som si to zapamätala :-)
Keď sme boli v druhom dome, nikto nebol doma, ale po nejakom čase prišiel majiteľov syn. A taký celkom v pohode. Dokonca bol aj vyšší odo mňa, čo sa málokedy stáva. A celý basement domu bol jeho. Mal tam bar, biliardový stôl, obrovskú telku a krásny výhľad na hory. Dala by som si povedať. Ach, kedy ja nájdem niekoho, kto sa bude ku mne hodiť?
A konečne sme sa prepracovali k Vianociam. Ráno som bola na skype s našimi. Ocino akurát došiel domov, tak len vybalil darčeky a mohli ísť večerať, keďže všetko už bolo nachystané. On bol taký veľký vianočný darček :-)
Bola som s nimi po celý čas, keď rozbaľovali darčeky. Počas ich večere som ja chodila pomáhať pripravovať našu, aby som aj ja nejak pridala ruku k dielu. Bola som rada, že sa im páčili darčeky, čo som im poslala. Ja rada kupujem pre druhých, ale aj rada dostávam. O šiestej večer na kanadský čas sme išli večerať aj my. A musím povedať, že dobrú večeru sme spravili. Teda ja som pomáhala. Potom sme mohli ísť rozbaľovať darčeky. Dostala som krásny kalendár s mojimi láskami, koňmi. Len ešte musím vymyslieť, kam si ho dám. Tu by som aj vedela, ale doma ešte neviem. A potom som ešte dostala novú myš. Bez kábla, ktorý mi niekedy na tejto mojej malej aj zavadzia. Tak budem striedať :-)
Neskôr sme si pozreli film Dědictví, ktorý som naposledy videla už dosť dávno. A aby som nezabudla, tak počas dňa, keď som odbiehala od našich na skype do kuchyne pomôcť, som išla cez obývačku a niečo sa mi nezdalo. A potom som prišla na to, čo to bolo. Rozumela som všetkému, čo hovorili v telke. A prečo? Lebo tam bol pustený starý český film :-)
Keď skončil film, bolo ešte málo hodín, aby sme išli spať, tak sme sa rozhodli, že si zahráme poker. Ten som nehrala naživo dosť dlho, tak mi to moc dobre neišlo. Ale brat dostal pod stromček kufrík so žetónmi a so všetkým, čo k tomu patrí, tak sa môže nachystať, že keď prídem, budeme hrať každý deň. Po jednej hre pokru sme si zahrali žolíka, to mi už išlo lepšie, lebo som aj vyhrala. Spať som išla o jednej v noci a ani neviem ako, ale hneď som zaspala. Možno to bolo únavou alebo aj tým, čo som vypila. Víno a whisky moc k sebe nejde, ale ja mám divné chute. A na to som si dala kokosový čaj, ktorý bol úplne super. Mňam.
Čo ešte dodať? Hmmm. Toto boli moje prvé Vianoce bez rodiny. Nesťažujem sa, ale ani kamaráti mi rodinu nenahradia. Ale zasa lepšie, ako keby som mala byť úplne sama, nie?
P.S.: ak sa chcete niečo opýtať ohľadom Kanady, smelo do toho. Ak budem vedieť, rada vám odpoviem.
Šťastné a veselé vám ešte želám, majte sa radi, oddychujte pokiaľ môžete a komentujte :-)
Pri príležitosti tohto dňa, Vianoc, vám chcem dať darček. Nová kapitola je na svete a na ďalších sa pilne pracuje. Tak šťastné a veselé, nech si trochu oddýchnete, poprečitujete si nové veci, možno aj niečo stvoríte, aby som mohla aj ja komentovať vaše príspevky.
Ja budem tráviť Vianoce sama, lebo ocino včera, 23-tého odletel domov a ja som tu zostala. Síce tu budem s dvoma Slovákmi, Tomášom a Maťou, ale nebude to už ono. Prvé Vianoce bez rodiny, tak mi držte palce, aby som tu prežila.
Ešte raz, šťastné a veselé a enjoy :-)
a aby ste vedeli, aké kone v kapitole mám na mysli, tu sú obrázky:
23. kapitola
Nedeľa 21. septembra prišla veľmi rýchlo, ale našťastie sa Eireen aj Sebastianovi podarilo zohnať všetky veci, ktoré im poradil Josh.
„Dávajte si na seba pozor a vráťte sa živí a zdraví,“ lúčila sa s nimi Rebeca. Objala Eireen a čosi jej zašepkala do ucha. Tá sa len usmiala a prevrátila očami. Potom už spolu so Sebastianom nastúpila do auta, ku ktorému mali pripevnený box s dvoma koňmi.
„A poriadne ich prevetraj, Bastian,“ povedal Jason a nenápadne žmurkol na svojho brata. Jeho poznámka bola dvojzmyselná a pochopil ju asi každý, kto ju počul.
„Vidíme sa za tri dni,“ povedal Sebastian a pomaly s Eireen opustili farmu. Vydali sa smerom na západ, kde sa pred nimi rozprestierali krásne Skalnaté hory.
Sebastian po chvíli zastavil na odpočívadle, aby skontroloval kone. Otvoril príves a keď bolo všetko v poriadku, pokračovali v ceste ďalej.
„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa Eireen, keď prechádzali okolo zničeného ihličnatého lesa.
„Bol tu požiar, ktorý zničil veľkú časť lesa, ale keďže sme už v národnom parku, človek to tu nechal tak, ako vidíš. Príroda sa dokáže o seba postarať aj sama. Aj po takejto katastrofe,“ vysvetlil jej Sebastian a tá len pozerala von oknom na úbohé zhorené stromy a zvyšky lesa.
Asi po trojhodinovej ceste, počas ktorej ich obklopovala nádherná príroda, konečne dorazili na miesto, kde Sebastian plánoval nechať auto aj s prívesom. Otvoril na ňom dvere a vyviedol oba kone von.
Eireen vôbec netušila, aké kone Sebastian s nimi zobral, tak sa ho opýtala na ich mená.
„Toto je Rómeo,“ odvetil a ukázal na veľkého hnedého koňa s čiernou hrivou, chvostom a ponožkami.
„A toto bude Júlia, nie?“ skočila mu do reči Eireen a usmiala sa.
„Ako vieš? Ale máš pravdu, je to Júlia.“ Grošovaná kobyla zaerdžala, keď počula svoje meno.
„Títo dvaja sú nerozlučný pár už odmalička. Narodili sa približne v rovnakom čase, stále sa spolu hrávali a teraz je z nich takýto párik. Preto sme im dali mená Rómeo a Júlia. Čo myslíš, hodia sa k nim?“ spýtal sa Sebastian Eireen.
„No Rómeo je čistý Rómeo, neviem aké iné meno by som mu dala. A na Júliu si budem musieť zvyknúť. Ale oba sú nádherné,“ pochválila kone Eireen.
O malú chvíľu neskôr už obaja vyťahovali z auta veci, ktoré si chceli zobrať so sebou a upevňovali ich ku koňom.
Na prvý deň cesty mali naplánované, že prejdú 30km, na druhý 50km a na posledný deň 40km, až sa nakoniec opäť vrátia k autu.
Počas cesty na koňoch sa rozprávali o všetkom možnom. O Kanade, Skalnatých horách, koňoch, ale aj o svojich rodinách a vzťahoch. Keď už slnko pomaly začalo zapadať, zastavili sa, uviazali kone a rozložili stan. Sebastian odišiel do lesa nazbierať nejaké drevo, zatiaľ čo Eireen zostala v tábore sama. Sama so svojimi myšlienkami.
Ach, Eireen, Eireen, ty si si ale naložila na plecia. Si tu sama s človekom, ktorému si ešte nepovedala o Nicholasovi. Ale kedy som mu to mala povedať? Ach, no dobre, zajtra mu to poviem. Aj tak by sa to neskôr tak či tak dozvedel. A radšej mu to poviem ja ako keby sa to mal dozvedieť od niekoho iného. Ale až zajtra, sľubovala si Eireen sama pre seba.
„Neďaleko odtiaľto tečie malá rieka, tak ak chceš, môžeš ju použiť na umytie sa. Túto si necháme na pitie, hm?“ Spýtal sa jej Sebastian, keď sa vrátil s plnou náručou suchého dreva.
„Dobre, ale najprv chcem niečo uvariť k večeri. Akú chceš polievku? Zobrala som kuraciu, vegetariánsku a hovädziu,“ spýtala sa Eireen.
„Ja zjem všetko, takže je mi to jedno. Sprav akú chceš ty,“ odvetil jej Sebastian, keď zapínal platničku, na ktorú položil malý hrniec s vodou. Vedľa vyhĺbil malú jamu, kam naukladal nazbierané drevo. Keď sa pohol ku koňom, začul vytie vlkov. Kone nepokojne zaerdžali.
„Sebastian,“ vystrašene vyslovila jeho meno Eireen.
„Pšššt, pokoj,“ upokojoval Sebastian kone. „Eireen, neboj sa, vlci sa nás boja, takže ty sa ich báť nemusíš. Ešte nie je taká zima, takže potravy tu majú dosť. A keby predsa dačo, budeme mať rozložený oheň, takže sa k nám nepriblížia,“ povedal jej Sebastian.
„No len aby,“ so strachom mu odvetila Eireen, no viac už sa k tej téme nevracala.
Po večeri Sebastian zbalil platničku, skontroloval kone či sú dobre uviazané a založil oheň. Dreva mali dosť, takže v noci bude musieť vstať len raz, aby priložil. Eireen zatiaľ vliezla do stanu.
„Sebastian?“ začala.
„Áno?“
„Poď už dnu.“
„Hneď som pri tebe,“ odpovedal jej a naposledy sa poobzeral po okolí, aby sa ubezpečil, či je všetko v poriadku.
„Sebastian!“ Eireen naňho už so strachom zavolala, keď opäť započula zavytie vlkov.
„Už som tu,“ povedal Sebastian, keď vchádzal do stanu.
„No konečne. Čo by som s tebou robila, keby ťa tí vlci roztrhali?“
„No nič. Moje zvyšky by si zakopala niekde v lese a vrátila by si sa domov bezo mňa,“ zažartoval Sebastian.
No Eireen to také zábavné nepripadalo. „Ty si strašný...“
„Bu bu bu“ nedalo to Sebastianovi.
„Prestaň,“ udrela ho Eireen do pleca, keď sa stále neprestával smiať.
„Uprostred divočiny obklopený vlkmi žartuješ. A ešte k tomu to je vážna vec,“ vyčítala mu Eireen.
„Dobre, dobre, už som ticho,“ sľuboval Sebastian, no stále sa smial.
„Sebastian?“
„Áno?“
„Ľúbiš ma?“ spýtala sa ho Eireen.
„Nie, ale nemal som sem s kým ísť, tak som zobral teba,“ povedal a nenápadne sa usmial. No keď uvidel Eireenin výraz tváre, pokračoval. „Ale jasné, že ťa ľúbim, ako si si mohla myslieť niečo iné? Si úplne iná ako ostatné, čo poznám. Taká...“ zamyslel sa, „taká iná. Neviem ako to vysvetliť.“
„To ti ďakujem. Ale konečne niekto povedal nahlas, že som blázon...“
„Ale čoby. Si taká iná, ale v dobrom som to myslel.“
„Tak ďakujem. A aj ja teba ľúbim, lebo si taký... iný,“ povedala mu Eireen, pobozkala ho a ľahla si mu na hruď, aby sa zohriala.
„Chcela by som ti niečo povedať. Niečo veľmi dôležité...“ začala, no Sebastian ju prerušil.
„Nie, ja ti chcem niečo povedať, keď už sme tu. Nie je to síce dôležité, ale jednoznačne je to zaujímavé.“
„Tak teda počúvam,“ povedala Eireen a vydýchla si, že mu to ešte nemusela povedať.
3x hurá. Podarilo sa mi konečne po neviem akom dlhom čase napísať kapitolu, a hneď niekoľko, takže vám sem aj jednu pridám. Ale skôr, ako ju začnete čítať, odporúčam si prečítať poslednú zverejnenú kapitolu, aby ste boli v obraze.
„Ahojte. Martin musel ostať v reštaurácii, tak som sem prišla len ja. Josh, toto je Sebastian, Eireenin priateľ. Sebastian, toto je Josh, môj spolužiak,“ predstavila Josha Rebeca svojim kamarátom v pondelok, 15. septembra večer, keď sa všetci štyria stretli v malej kaviarni.
„Ahojte,“ povedal Josh. „Tak vy odo mňa chcete, aby som vám poradil, čo si máte zobrať na cestu do hôr. Na ako dlho sa tam vlastne chystáte?“ spýtal sa ich.
„Ja by som chcel, aby sme tam ostali celé tri dni, už od 21. septembra. Stačí, ak nám poradíš to, bez čoho sa podľa teba v žiadnom prípade nezaobídeme. Kone spolu s vybavením máme, takže už len ostatné,“ povedal Sebastian.
„No, v prvom rade mi musíte povedať, kam chcete ísť a kadiaľ tie tri dni pôjdete,“ začal Josh.
Sebastian vytiahol mapu národného parku a prstom naznačil trasu ich predpokladaného pohybu. Josh krátko prikývol.
„Touto cestou som raz už išiel aj ja a poviem vám, je to niečo prekrásne. Ale na koňoch to musí byť ešte krajšie. Ja som to s mojou partiou prešiel pešo a trvalo nám to týždeň. Ale varujem vás pred týmto úsekom. Je to dosť klamlivé. Keď tadeto budete prechádzať,“ ukázal prstom na jeden bod na mape, „musíte si dávať pozor na tento kopec. Bude sa vám zdať, že len mierne klesá, ale opak je pravdou. Na jeho konci je strmý svah, ktorý nie je dobre vidno. Ale pešo sa dá zvládnuť. Zvyšok trasy by mal byť v pohode,“ hovoril Josh, zatiaľ čo si Sebastian krúžkoval miesto na mape, pred ktorým ich vystríhal.
Eireen s Rebecou im ďalej nevenovali prílišnú pozornosť. Bavili sa o iných veciach.
„...a ani si nevieš predstaviť, ako sa mi vtedy rozbúchalo srdce. Myslela som si, že mi vyskočí z hrude,“ hovorila Eireen Rebece, keď jej opisovala situáciu, keď jej Sebastian dával škatuľku s lístkami.
„Ja by som si na tvojom mieste myslela to isté, keby mi Martin podával škatuľku, v ktorej zvyčajne býva prsteň,“ povedala jej Rebeca a odpila si zo svojej kávy.
„Ja ani vlastne neviem, či by som ten prsteň prijala,“ povedala Eireen a pozrela sa zamyslene na Sebastiana, ktorý bol zabratý do rozhovoru s Joshom a ich dve si nevšímal.
„Predsa len, ešte nechodíme spolu tak dlho na to, aby mi už mohol dať prsteň a stále som sa neodhodlala k tomu, aby som mu povedala o Nicholasovi,“ stíšeným hlasom povedala Rebece tak, aby to Sebastian nepočul a jemne pri tom pokrútila hlavou. Potom pokračovala:
„A navyše, ešte sme spolu ani nespali aby bolo jasné.“ Povedala ešte tichšie, no o to razantnejšie, aby Rebeca ani náhodou nepochybovala o jej slovách.
„No, tak teraz budeš mať veľkú príležitosť, aby ste to napravili. Ja s Martinom to už máme za sebou, takže neotáľaj ani ty. Budete spolu celé tri dni, tak to využi,“ radila jej Rebeca s úsmevom a na záver na ňu žmurkla.
„Keď ja neviem, všetko je to ešte čerstvé. Ani nie pred rokom som prišla o človeka, ktorého som veľmi ľúbila a so Sebastianom chodím len krátko. Veď sa poznáme len od 9. júla, čo je dva mesiace,“ nedala sa Eireen.
„A na čo chceš čakať? Na spasenie? Tak veľa šťastia a trpezlivosti ti prajem, moja milá,“ povedala Rebeca s ľahkým náznakom sarkazmu. „Ale potom nezabudni na to, čo som ti teraz vravela. Tri dni sú dosť dlhá doba. Ale urob ako chceš, ja ti len hovorím, čo by som robila na tvojom mieste ja,“ dokončila s pokrčením pliec a Eireen sa automaticky so zamyslením pozrela na Sebastiana, ktorý si zapisoval všetko, čo mu Josh hovoril.
„...a nezabudnite na dostatok potravín, inak budete musieť jesť, čo príroda dá. Ale budete v národnom parku, tak si dávajte pozor, aby ste nenarobili veľa škôd,“ Josh sa zasmial a tým aj prerušil rozhovor medzi dievčatami.
„Ďakujeme ti pekne, zajtra začneme s Eireen zháňať všetky tieto veci, aby nám nič nechýbalo, však zlatko?“ obrátil sa Sebastian s otázkou na Eireen, ktorá si pochutnávala na svojej horúcej čokoláde.
„Jasné, zajtra začne naše veľké balenie na cestu. Tak máš všetko zapísané? Ja už by som aj išla domov, som unavená z práce,“ nenápadne naznačila Eireen a všetci sa začali pomaly dvíhať zo stoličiek.
„Malo by to byť všetko. Ale keď si chcete zobrať niečo navyše, nie je problém, kone by to mali uniesť. Nie je toho až tak veľa. Takže tešilo ma a prajem šťastnú cestu a krásny pobyt v parku,“ rozlúčil sa s nimi Josh pred kaviarňou a oni traja nastúpili do Sebastianovho auta. O pár minút už boli Eireen s Rebecou doma.
Na druhý deň mala Eireen voľno, tak odišla k Sebastianovi, aby začali zháňať všetky potrebné veci.
Ako tak prechádzala popri ohrade s koňmi, všimla si, že Hector stojí sám na jej konci a je nepokojný. Pomaly k ohrade podišla bližšie, keďže na blízku nebol nikto, kto by ju zastavil. Vstúpila do ohrady a ako sa približovala k čiernemu žrebcovi, ten začal nervózne prešľapovať a hrabať nohou do zeme. Eireen mala strach, no vedela, že ho nemôže dať najavo, aby jej kôň neublížil.
„Pšššt, to bude dobré,“ zašepkala a opatrne k Hectorovi natiahla ruku, aby mu ukázala, že sa jej nemusí báť. Hector natiahol krk, aby ju mohol oňuchať, no keď to spravil, okamžite sa postavil na zadné. Eireen spadla na zem a už len videla, ako na ňu smerujú kopytá čierneho frízana. Zatvorila oči a čakala, kedy príde bolesť.
Sebastian poveril Eireen, aby išla nájsť nejaké dlhé lano do kôlne, kým on bude hľadať ostatné veci. Vôbec však netušil, čo sa o malú chvíľu stane. Vyšiel z domu a hneď započul hlasné erdžanie. Ponáhľal sa k Hectorovej ohrade a keď vyšiel spoza kôlne, na moment zamrzol na mieste, pretože uvidel Eireen ako padla na zem a Hectora, ktorý nad ňou stál na zadných. V ďalšom momente videl, ako kôň dopadol na všetky štyri a jemu sa zahmlilo pred očami. Okamžite začal bežať a nechcel si ani predstaviť, čo nájde v ohrade. No keď zbadal Eireen ležať na zemi, od radosti ani nedýchal. Eireen bola v poriadku a pomaly vstávala.
„Eireen, čo ti to preboha napadlo? Veď ťa mohol zabiť. Čo si si myslela, keď si k nemu išla?“ nahnevaným hlasom sa jej spýtal a s úľavou ju tuho objal.
Ona sa mu bez váhania hodila do náručia.
„Myslela som si, že s ním nebudem mať problém. Ako viem, frízany nebývajú takéto. Jemu sa muselo niečo zlé stať, inak si neviem vysvetliť jeho správanie. Od koho ho vlastne máte?“ spýtala sa Eireen.
„Jedni známi nám ho dali. A nejako nám zabudli povedať, čo sa mu stalo. Možno zažil nejakú traumu, ktorá ho stále prenasleduje. Alebo možno bol účastníkom nehody. Vtedy kone zažijú šok, z ktorého sa nevedia dlho spamätať,“ hovoril Sebastian počas toho, ako sledoval nepokojného Hectora neustále sa stavajúceho na zadné.
„To ja všetko viem. Chodievala som na jazdecký a tam som to počula. Ale tam sme mali len vycvičené jazdecké kone a nikdy som sa nestretla s takýmto prípadom.“
„Neviem, či má zmysel ho tu vôbec mať,“ skočil jej do reči Sebastian, no Eireen ho okamžite prerušila.
„To nemyslíš vážne. Také krásne zviera by bola škoda zahubiť,“ prekvapene povedala Eireen.
„Sebastian?“ začala, „čo keby som sa ho pokúsila skrotiť? Veď skrotiť znamená vytvoriť si puto. A puto je veľmi dôležité na to, aby ťa kôň poslúchal a dôveroval ti. Všakže mi to dovolíš? A navyše, frízany sú moje najobľúbenejšie kone, takže musíš s tým súhlasiť,“ prehovárala ho Eireen a hodila na Sebastiana psie oči.
„Nepotrebuješ ísť k lekárovi?“
„Prečo? Ja som zdravá,“ povedala nechápavo Eireen.
„Ty si nepamätáš, čo sa pred chvíľou stalo? Skoro ťa ušliapal. To ti nemôžem dovoliť,“ povedal rozhodne Sebastian, no Eireen sa len tak nedala. Naklonila sa k nemu a vášnivo ho pobozkala, pričom mu rukou zašla do vlasov. Potom sa mu pozrela do jeho modrých očí.
„Ani toto ťa nepresvedčilo?“ spýtala sa ho a vyšmykla sa mu z náručia. Sebastian ju začal naháňať a keď už bol úplne pri nej, opatrne sa s ňou zviezol na zem a teraz ju zasa vášnivo pobozkal on.
„Toto ti stačí ako odpoveď?“ spýtal sa pod ním ležiacej Eireen.
„Ďakujem ti,“ odvetila mu a pokračovali tam, kde prestali.
A opäť je tu. Prišiel rýchlo a rýchlo aj odíde. Môj ďalší rok. Už mám 22 rokov, čo je katastrofa. Ja nechcem tak rýchlo starnúť ale chcem vrátiť nejaký ten rôčik naspäť. Prečo sa to nedá?
A navyše, oslavujem to len tak poskromne, keďže nie som doma, ale tu v Kanade, kde som len s ocinom. So Slovenskom som v spojení len cez skype, aj to len niekedy, lebo ten časový posun nám nedovolí byť často spolu. Čo už.
Tak sa tešte so mnou a oslavujte. Veď už sa pomaličky aj Vianoce blížia, tak hurá :-)
P.S.: tento rok by mohol byť oveľa lepší ako ten predošlý, aspoň o polovicu.
P.S.1: dnes som vám sem chcela dať novú kapitolu, ale ešte nie je schválená, tak si musíte ešte nejakú tú chvíľu počkať. Snáď to vydržíte, keď ste vydržali už tak dlho, nie? :-)
Určite to poznáte. Deň sa začne katastrofálne aj katastrofálne skončí. Mňa našťastie smola sprevádzala len do 5 večera.
Ráno si pekne spím, keď v tom pribehne ocino, že mi zvoní mobil (máme len jeden, zatiaľ). Tak sa taká ospalá opýtam, že kto je.
"Hello, tu je Winston. Mohla by si dnes prísť do práce?"
"Dnes? Tak dobre, ale budem meškať."
"To nevadí. Ahoj."
"Ahoj."
A ja som sa tak tešila, že si konečne pospím. Ale nie, musela som sa trepať do roboty o 7 ráno, čo je ale lepšie ako o 6, keď chodím normálne. Prišla som tam o hodinu neskôr, ale našťastie som sa stihla ešte pred ôsmou zahlásiť.
A to som mala na pláne, že budem s Mirielou konečne na skype, lebo vždy nám do toho niečo prišlo, keď už sme boli dohodnuté. Včera som s ňou ale chvíľu bola, ale ozaj len chvíľu.
Smola ma neopúšťala ani keď som odišla z domu. Stojím na prechode a vidím, ako mi krásne odchádza vlak z nástupišťa. Tak som musela počkať na ďalší. No a keď som vystúpila už na stanici, odkiaľ chodím busom až k robote, tak samozrejme, že nič nešlo. 15-minútová cesta v mraze ma totálne prebrala. Okrem toho som stále sledovala hodinky, či na tú 8 stíham. Stihla som. Mala som ešte dve minúty k dobru.
A celý deň sa tak neskutočne vliekol, že keby som chcela, mám všetko spravené za také 4 hodiny maximálne. Len som to musela nejako natiahnuť až na 7. Som sa tam normálne nudila. Na prestávke som bola 3x, pomaly som si zapisovala, čo mám už spravené, aby som na nič nezabudla a keď už som mala všetko hotové, nenápadne som sa vytratila, aby ma nikto nevidel a polhodinu som potichu sedela pri skrinke. Strašne ten čas išiel pomaly. Ale zas mám zaplatených 7 hodín, aj keď polovicu času sa len flákam :-)
Cesta domov bola, ako inak, tiež katastrofálna. Samozrejme, že žiadny bus mi nešiel, tak som musela k vlaku ísť zasa peši. A dokonca som musela aj utekať, lebo som prechádzala cez cestu, keď som uvidela, ako sa blíži k nástupišťu. Ale stihla som ho. Keď som už vystúpila v meste a chcela si kúpiť horúcu čokoládu, tak mi za okienkom povedala, že dnes nemajú, ale že si môžem kúpiť kávu. No vďaka, ja kávu nepijem. Tak som sa ňu nahnevala, že radšej hneď zatiahla okienko. Náladu mi dvihol len bus, ktorý išiel hneď, ako som prišla na zastávku. Mal šťastie, lebo by som tam musela mrznúť asi pol hodinu, kým by nešiel iný.
A aby toho nebolo málo, tak jeden starý dedko, keď som bola v jeho izbe vysávať, zrazu išiel okolo mňa a začal po mne kričať, že čo tam robím, nech hneď odídem, lebo on je v izbe. Ja som naňho len pozrela a nevedela, čo sa deje. Našťastie išla okolo jedna, čo má na starosti lieky, tak som sa na ňu pozrela a ona mi ukázala, že to si nemám všímať, že on je už taký. No fajn. Nedostanú infarkt oni, ale ja.
Teraz čakám, čo zlého sa stane ešte do polnoci. Teraz bude pol 8, tak za tých pár hodín sa toho môže stať veľa.
A to som tento týždeň mala mať pekný. V piatok narodeniny, v sobotu zas idem na slovenskú omšu a brat oslavuje tiež narodeniny. Ale nie. Ja mám vždy také šťastie. No uznajte.
Včera som nebola v takom stave niečo sem pridať, tak až dnes. Už len mesiac a sú tu Vianoce! Teda včera bol ten mesiac. Tu si to ani tak neuvedomujem ako doma. V telke tu nechodia vianočné reklamy už od septembra. Jediné, čo nasvedčuje tomu, že Vianoce sa už nezadržateľne blížia, je kopa snehu, ktorá tu napadla za jeden týždeň. A potom ešte snáď aj vianočné stromčeky a ozdoby, ktoré nám minulý piatok nainštalovali v robote. A už sa pomaly aj v meste objavuje vianočná výzdoba. Tu to začína až teraz. A to sa mi páči.
A včerajšok bol výnimočný hneď viackrát:
1. spomínané Vianoce už za mesiac
2. máme nové auto - teda čo s nami býva v dome má nové auto, ale poslúži všetkým
3. neuveriteľné, ale konečne som začala písať ďalšiu kapitolu k poviedke - musela som si najprv prečítať pár predchádzajúcich, aby som vedela, čo sa stalo naposledy. Tak si budete môcť v blízkej dobe prečítať pokračovanie :-)
A už sa nezadržateľne blížia nielen Vianoce, ale aj moje narodeniny. Prvýkrát ich budem oslavovať mimo Slovenska, tak som zvedavá, ako to dopadne.
Ešte som niečo chcela. Neviem....Aha, už viem. Minule som vám sľúbila, že vám poviem niečo, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. 18. decembra by sme tu mali hrať divadlo pre Slovákov, ktorí tu žijú. Organizuje to slovenský kňaz a kamarátka organistka, ktorá ma presvedčila, aby som tiež niečo hrala. A čuduj sa svete, ja som súhlasila. A viete koho budem hrať? Predsa Máriu :-) A budem mať aj bábiku namiesto Ježiška, tak som strašne zvedavá, ako to dopadne. Ja som ešte nikdy v žiadnom divadle nehrala. Mala som dosť, keď som na stužkovej musela povedať pár slov. Ale toto budú asi všetko rozprávať deti a my budeme len hrať, čo budú oni hovoriť. Ale teším sa, aj keď mám z toho trochu strach, tak potom na mňa myslite, aby to dobre dopadlo. :-)
Piatok aj víkend ubehli ako voda a je tu zas nový týždeň. A ako som sľúbila, je tu report o NHL. V piatok som bola na zápase Calgary vs. Chicago a možno niektorí aj viete, ako to skončilo. Taký skvelý výsledok asi nikto nečakal.
Večer sme zaparkovali blízko štadióna, a peši sme išli ďalej cez taký dlhokánsky tunel až do Saddledomu, kde sa zápas odohrával. Prišli sme práve včas, aby sme si našli miesto, usadili sa a porozhliadli. Zápas začal hymnou, najprv americkou a potom kanadskou. Všetci sa pri tom postavili, tak sme sa postavili aj my aby sme zapadli J
Prvá tretina bola nudná, aj keď sme dali góly. V druhej tretine sa to už rozbehlo, pretože Chicago prehrávalo a chceli to dohnať. Ale aj tak boli nejakí spomalení. Mali asi zlého brankára. Naši na nich strieľali a z tých pár pokusov o gól nakoniec padlo až 7 víťazných. Pri výsledku 2:1 som si vravela, že to tak môže aj ostať, ale neposlúchli ma. Pri každom ďalšom góle som mala nutkanie sa postaviť zo sedadla a poriadne im zatlieskať. Ale nakoniec som zostala len pri tom tlieskaní. Jeden gól padol tak, že Calgary šikovne ukradlo puk Chicagu a dali sme gól. Druhá tretina bola z celého zápasu najlepšia čo sa dynamiky týka. Stále som sledovala hráčov, a hlavne našich, Hossu a Kopeckého. Myslím, že aj raz boli spolu na ľade. Mohli sa dohovárať po slovensky :-)
Jednoznačne to bol veľký zážitok, o ktorom som ani nesnívala, že takéto niečo by som tu mohla zažiť. Super atmosféra, skvelí fanúšikovia, ktorí kričali a tlieskali o dušu keď sme dali gól, a híkali, keď sa nám ho nepodarilo dať, alebo keď nám dalo 2 góly Chicago. Ak ste boli niekedy na hokeji, takom nejakom dôležitejšom zápase, tak asi viete, o čom hovorím. A ak nie, odporúčam. Aj keď NHL je NHL. Bol to môj prvý hokejový zápas, na akom som v živote bola a ešte hneď takýto. Chcela by som ísť na nejaký keď sa bude hrať play-off. To musí byť iná káva. Tam už je to parádny hokej.
Domov sme prišli niečo okolo desiatej večer a bola som z toho taká ohučaná, že keď som niečo hovorila, tak som doslova kričala. A vôbec mi ani nevadilo, že o piatej ráno na ďalší deň som vstávala do roboty. Bola som jednoducho šťastná, že som tú atmosféru mohla zažiť naživo. Ale len jedna vec mi chýbala. Naši komentátori. Takto som si to musela sama všetko hovoriť sama pre seba a sledovať, kde je puk, kto ho má a čo sa vlastne na ľade deje. Ale ako som už písala, bolo to niečo nezabudnuteľné.
Hossa narazil do mantinelu a pomaly sa dvíhal, aby mohol odkrivkať na lavičku
Kopecký na trestnej lavičke, na 2 minúty
Včera sa mi stala taká divná vec. Ráno som išla na vlaku do roboty a keď som sa pozrela, kto nastupuje, skoro mi oči vypadli. Bol to Einstein. Teda jeho presná kópia. Rovnaký „účes“, rovnaké fúzy, podobné oči. Ja som sa naňho nenápadne pozerala spoza kapucne, aby som zistila, či mi už šibe alebo vidím dobre. Ale toto nebol jediný príznak mojej rozvíjajúcej sa paranoje. Už som tu videla dosť veľa ľudí, ktorý vyzerali presne ako niekto, koho poznám na Slovensku. A mohla by som ich spočítať nie na jednej ruke, ale na obidvoch. A keby to ešte nestačilo, videla som aj dvojníkov hercov. Napríklad ten čo hrá v seriáli Life: najbohatší policajt. Neviem teraz ako sa volá. Ale ten chalan bol úplne celý on. Ešte aj ryšavý bol ako ten herec. Alebo dnes som stretla kópiu nášho herca, Martina Vaneka. A tých ľudí, čo poznám osobne, ktorých dvojníkov som stretla tu, kebyže neviem o tom, kde som, tak by som ich normálne aj pozdravila. Ja už len čakám, koho stretnem nabudúce. Možno stretnem aj samu seba. Ale nie v zrkadle, ale naozaj. To by bola aká šupa :-)
Nabudúce vám poviem, čo by ste odo mňa asi nikdy nečakali. Teda aspoň tí, čo ma poznajú osobne. Som zvedavá, čo na to poviete :-)
P.S.: celý týždeň tu sneží, s malými prestávkami, takže cesty vyzerajú tak ako vyzerajú. Medzi obrubníkom a cestou je len minimálny rozdiel, alebo je všetok sneh nahrnutý k chodníku, čiže z cesty je len taký žľab, v ktorom sa autá šmýkajú, lebo pod tým neodhrnutým snehom je ešte aj ľad. Nechcela by som mať teraz auto, ktoré nemá automat. By som sa pekne zviezla po kopci dole, alebo prinajhoršom do niekoho narazila, keďže brzdy sú vám teraz asi na dve veci. A zajtra má byť krásnych -30, tak keď prídem do roboty ráno, budem sa najprv musieť asi rozmraziť :-)
V prvom rade sa chcem ospravedlniť za nepridávanie reportov. Posledné dni som toho mala dosť veľa, takže som na nič nemala poriadne čas. Takže kde začať, aby som vám všetko zreferovala? Hmmm, asi na začiatku :-)
Takže, naposledy som si bola kupovať veci na Katarínsku zábavu. Tá bola v sobotu, 6. 11. Večer o pol 7 pre mňa prišli kamaráti autom a vyrazili sme na miesto konania spomínanej zábavy. Bolo to neďaleko miesta, kde som pred dvoma rokmi bývala, takže som to tam poznala. Na večeru bolo množstvo slovenských a českých jedál formou švédskych stolov. Za to sme si zaplatili. A zaplatili sme si aj za pitie, ale to osobitne. Naša tlupa mala len jednu fľašu vína, takže keď začali po večeri hrať, pomaly sme vyšli von do áut, kde sme mali „tajné“ zásoby kvalitnej vodky :-)
A keď sme sa vrátili dnu, hrali Senzus, takže to sme sa už nadobro odobrali odtiaľ preč do jedného z miestnych klubov. Vlastne to bol taký microclub. Prišli sme tam skôr, asi hodinu po začatí diskotéky, takže tam bolo ešte málo ľudí. Ale postupne sa to tam začalo zapĺňať, až napokon sa tam nedalo poriadne tancovať. Pri vstupe každého označkovali razítkom s menom klubu. Ešte tri dni po tom som si to z ruky nemohla zmyť. Ale poviem vám, oni tu tú prístupnosť berú sakra vážne. Ak nemáte 18 alebo niekde až 19, nemáte v kluboch čo robiť. Ešteže všade so sebou nosím pas, keby niečo. A bolo tam super. Už som síce dlho nebola na žiadnej diskotéke, ale toto sa mi páčilo. Bola som so svojimi kanadskými kamarátmi, ale niektorí hovorili aj po slovensky. Diskotéka trvala až do 2 rána, ale my sme odtiaľ odišli už o 1, lebo sa tam už nedalo ani hýbať. Pred vstupom dnu čakalo ešte dosť veľa ľudí, aby mohli ísť dnu. Presne ako to vídavame v tých amerických filmoch. Dlhá šóra a tam ešte jeden alebo dvaja vyhadzovači. Zvláštne je, že na druhý deň som nebola vôbec unavená, a to som stála takmer celý večer na nohách a ešte na vysokých opätkoch, ktoré ja veľmi často nenosím.
Len dve veci vám ešte o tom poviem. Cítila som sa tam fajn, lebo som bola medzi rovesníkmi a nie medzi 14 ročnými, ako to je u nás v Trnave v Relaxe. A druhá vec. Všimla som si, že Kanaďania nie sú takí ochotní kupovať babám nápoje, ak ich nepoznajú. Možno je to tým, že tu alkohol stojí dosť veľa. Veď za jedno pivo a vodku s malinovým džúsom kamarát zaplatil 11 dolárov. Takže každý si dobre rozmyslí, komu a čo bude kupovať. Ale to je len môj názor, možno je to inak. Ešteže naši Slováci sa nezdráhali.
Nadchádzajúci týždeň som mala pracovný. Konečne som začala pracovať normálne, síce len na part-time, ale aspoň niečo. Nie je to ťažké, ale to vstávanie ma raz zabije. Musím vstávať už o 5, aby som sa na 7 dostala vlakom a busom alebo niekedy pešo, do roboty. A to neviem dokedy budem vládať. Ale stále si hľadám niečo bližšie a hlavne na full-time. Tak držte palce, nech sa niečo podarí.
Ďalšiu sobotu, t.j. 13. 11. som bola, čuduj sa svete, na slovenskej omši. Tá tu býva niekoľkokrát do roka, tak som využila možnosť a išla som. Veď som nebola v kostole už od Veľkej Noci. Kamarátka ma vyzdvihla doma na aute a o chvíľu sme tam boli. Prišli sme tam ako prví, pretože ona hrá na organe, tak si musela všetko nachystať. A poviem vám, bol to zážitok. Určite to bolo lepšie ako omša u nás. Bolo tam aj dosť ľudí, možno okolo 50 a celá omša sa odohrávala v takom rodinnom duchu, čo sa mi páčilo. Každý tam vlastne každého poznal. Teda aspoň tí, ktorí tam chodia pravidelne. Ja som tam bola prvýkrát, takže som tam nepoznala nikoho. Okrem tej jednej kamarátky.
Po omši sme sa presunuli do spoločenskej miestnosti, kde nás čakalo pohostenie. Niektorí ľudia doniesli zákusky, iní pitie alebo oblátky. Bolo príjemné počuť po čase v takom veľkom množstve slovenčinu. Kňaz bol Kanaďan, ale jeho rodičia sú Slováci, takže vedel po slovensky. Len keď čítal, dlhšie slová mu robili trochu problém. Ale inak je to príjemný starší pán. Po tom, ako všetci ľudia odišli domov, ja som tam zostala, aj s tou kamarátkou a ešte pár ľuďmi, pretože sme spratávali stoly a museli sme aj zamknúť. Cestou domov som mala taký neopísateľný pocit. Neviem ako to pomenovať. Bolo to niečo také, ako keď ste spokojní sami so sebou a so svojou prácou. Bola som skrátka spokojná. A navyše, keď sme boli na kopci, mali sme krásny výhľad na nočné mesto. Čo tam taký New York, kde nevidíte poriadne žiadnu budovu, lebo všetky sú jedna cez druhú. Toto bol výhľad, kde sme mali centrum ako na dlani. Krásne voľačo. Keď budem mať ešte takú možnosť, určite spravím fotky, aby ste neboli ukrátení o ten pohľad.
A konečne sa dostávame k dnešku. Ak chcete vedieť ako tu je, poviem vám len toľko, že je tu momentálne -13˚C, dva dni v kuse sneží, takže sa nedá poriadne chodiť. A keď som bola dnes v meste, nevidela som ani jeden odhŕňač, takže na cestách je poriadne vrstva snehu, pod ktorou je ešte aj ľad. Stála som na zastávke a čakala na autobus a keď konečne prišiel, brzdil brzdil, ale ešte sa šmýkal asi 10m za zastávku. Takže si asi viete predstaviť, ako to tu teraz vyzerá.
Tu sú ešte dve videá, ale sú malé a dosť v zlej kvalite, lebo jedine tento mobil som mala doma odblokovaný, takže len ten som si sem mohla zobrať. Ale snáď mi to prepáčite.
A ešte posledná vec. Viete, prečo sa tak strašne teším na piatok? No preto, lebo idem na hokej. Budú hrať naši, teda Calgary Flames proti Chicagu Blackhawks. A vôbec mi nezáleží na tom, či naši vyhrajú alebo prehrajú. Hlavné je, že budem prvýkrát v živote na hokeji, a ešte k tomu hneď na NHL. Môžete mi závidieť a tešiť sa na report a možno aj fotky z tohto zápasu :-)
Zdravím Vás. Ako sa máte? Ja krásne. ešte presne jeden mesiac (ja tu mám stále 3.11.) a budem mať narodeniny. Veľmi si prajem jeden darček, ale neviem, či sa mi to splní. Čo by ste mi dali Vy ak by ste mohli? Očakávam nápady :-)
Dnes som bola na ďalšom už z neviem koľkých pohovorov, ale toto vyzerá sľubne, tak uvidím budúci týždeň. Držte palce. Neskôr som išla do jedného z nákupných centier a začal sa hon na oblečenie. V sobotu idem totižto na Katarínsku zábavu (budú tam len Slováci a Česi) a nemala som si čo obliecť. Ale podarilo sa, hon bol úspešný a kúpila som si krásne šaty aj s topánkami. Možno niekedy sem dám aj fotku aby ste videli.
Neviem čo som ešte chcela. Aha. Ako ste sa mali cez tie dlhokánske prázdniny?
Idem spať, lebo dnešok ma totálne vyčerpal a už bude pol 12. Nemám rada nakupovanie. A sama nakupovať oblečenie, to je hrôza.
Dnešok bol plný prekvapení. Ale pekne poporiadku.
Ako isto viete, bol tu Halloween. V piatok som ráno išla do robotky a vo vlaku sedel jeden chlap, ktorý mal na hlave dámsky slamený klobúk s červenou stuhou. Hovorím si fajn, už to začína. Potom tam prišla aj jedna stará babka, ktorá mala na hlave zasa fialovú parochňu s takým mini klobúčikom. A keď som vystupovala z vlaku, jeden chalan mal zas celú tvár pomaľovanú ako Joker z Batmana. A keď už som išla domov, bolo to tak navečer, tak som stretla viac takých divných ľudí. Veď sme v Kanade, tak tu je to normálne :-)
A presne o polnoci, z piatka na sobotu, som o polnoci počula, že niekto púšťal ohňostroj. Neviem síce prečo tak skoro, mal to robiť až zo soboty na nedeľu keď už tak. Ale čo už.
V sobotu nebolo nič takého zaujímavého. Ale včera som si konečne stiahla filmy, ktoré som chcela. A nie sú to žiadne trháky, ale dokumentárne filmy. Z kolekcie BBC, tak som rada, že to konečne mám :-)
Večer som sa išla ešte prejsť do obchodu, lebo mali zľavy na bublinkové malinovky. Opakujem, bublinkové malinovky. Trošku zmena po tej vode čo pijem. A ako si tak kráčam, vidím malé deti oblečené v rôznych šatách, ako princezné alebo bosorky. Obchod mám o jednu ulicu ďalej, takže tá cesta nebola až taká dlhá, tak som viac takých detí ani nestretla. A nebývame ani v takej časti mesta, kde by boli samé deti, takže asi aj preto bola taká absencia „strašidiel“.
A konečne sme sa dopracovali aj k tomu dnešku. Ráno idem na vlak a keď prechádzam po moste cez rieku, tak si všimnem, že konečne ho dokončili a sú obidva pruhy prejazdné. Bolo načase, veď už ho robili strašne dlho. A dokonca ma ani vlak neodbehol, ako sa mi to často stáva, že ho vidím pekne krásne ako mi odchádza pred nosom. Ale tu chodia každých 5-15 minút, tak to nie je také hrozné.
Prišli sme do prvého domu a majiteľka keď nám otvorila dvere, hneď nám povedala, že na stole v kuchyni sú sladkosti a máme si zobrať koľko chceme. Tak keď sme odchádzali (ona už doma nebola), tak sme si zobrali. A ja ako pravý Slovák som si zobrala toho dosť :-)
Druhý dom nebol v Calgary, ale kúsok južne, asi 25 km. Bol v mestečku Okotoks, kde by som si vedela predstaviť bývať. Po ceste tam sme míňali veľa veľa fariem, kde mali aj kone, tak som mala ďalšie prekvapenie, ktoré som dnes vôbec nečakala. A že boli nádherné. Ach. Až mi srdce pukalo, keď som si pomyslela, že ich môžem len vidieť.
Ten druhý dom bol úplne že super. Krásny zvonku aj zvnútra. A skoro všetko tam mali z dreva. Teda nábytok, stoličky, schody, podlahu, proste všetko. Veď si pozrite fotky:
áno, dobre vidíte, je to tam vypchatá sova
zrkadlo
krásny jedálenský stôl
výhľad
A ten výhľad stál za to. Síce môj úbohý telefón má dosť zlú kvalitu, ale tak snáď niečo uvidíte. V pozadí sú Skalnaté hory. A to je výhľad z kuchyne. Z poschodia bol krajší. Pri odchode sme si tiež zobrali pár sladkostí, čo mali pri dverách, tak teraz mám doma toho dosť veľa. Ako keby som chodila po domoch a strašila susedov. Ale nezaslúžim si? Zaslúžim :-)
na porovnanie aj s mojou rukou:-)
A tretí dom bol vlastne apartmán, kde býval taký starší manželský pár. Mohli mať tak okolo 80. A neviem prečo, ale ten nábytok čo tam mali, mi strašne pripomínal nábytok, ktorý má moja babka doma na Slovensku. Ale nevolali sa nijak európsky, tak neviem.
Tak a to bol môj víkend spolu s piatkom a dneškom. Toľko „starostí“ kvôli jednému dňu. Ale teraz tu budú tie strašidlá a tekvice ešte dlho si myslím. Niektorí majú na stromoch pred domom, na domoch a garážach po celý rok vianočné ozdoby, teda tie svietiace trubice. Tak uvidíme dokedy tu budú „strašiť“ tieto Halloweenske ozdoby.
